Drsná je tvár života, ktorá pozná starecké vrásky,
Hrude zeme tvrdých zbrázdených polí a za nimi koč.
Slnko, ktoré lúče nezarodí, ostane v prítmí súmraku,
bez jedinej hviezdy studenej oblohy,
bez pier romantiky súzvuku tichého zvečera,
bez lásky, bez všednosti túžby naveky, Pane!
Pre ruky plných mozolí. Bože, nech sa tak stane.
Tá bolesť, ten kríž, tie ruky, plačúce očami básnika,
kde vietor zvíril čas, kde v srdci v ľadovej, chladnej éry.
Všetko sa ako kolotoč točil . Klaun vstúpil do arény.
Cirkus Hubertus a šapito pre všetkých roztiahnuté
ako dáždnik Svätého Petra sivastej farby melanchólie.
Cirkus šeliem, artistov. Cirkus nemal už pre koho hrať.
Klaun miloval detí, rád vchádzal do šapita ako klaun.
ako človek, všedný blázon. Veľa dával a málo bral.
Chcel dávať tak veľa – tak málo, skutočne málo brať.
Odišiel človek, klaun, ktorý všetkých srdcom miloval.
