Mám v sebe dva Paraleny,
leto ako na dlani,
vášeň ako oheň a horúčku k tomu.
Večer sa zopsul,
len ja s teplomerom
v ruke ležím v posteli,
popíjam lipový čas,
myslím na teba,
na ten strom,
ktorý sa rozkošatel v našom srdci.
Stromy cez leto / bez teba /
bývajú krásne.
Zakvitnuté dámy v korunách,
ktoré netrápi páľava na oblohe ani to,
že kvety na stromoch
už teraz robia všetkým Vianoce.
Mama prichádza z práce domov
s dvoma taškami nákupu,
zatiaľ čo otec sedí pri mne
a meria mi horúčku.
- Si chorý...., - konštatuje.
- Nie som, otec, iba moje srdce,
už bije pre niekoho iného. –
Otec sa iba pousmeje
a ukončí náš chlapský rozhovor.
- Takže láska..., -
V tom okamihu mi na mobil prezvoní máj,
ktorý si od nepamäti tyká s Amorom
a odkáže mi, že sa máš dobre.
V tej chvíli sa letu zapália lýtka
a opäť myslím čo raz viac na tvoje brunet vlasy,
na tvoje oči plné môjho neba
a úsmev, ktorý mi tak nesmierne chýba.
Ja viem, každá horúčka je dôležitá pre básnika,
keď sa zapáli pre slovo, pre báseň,
keď opäť a opäť, a znova myslím na teba,
ako si v noci, ktorá bola bez zo mňa,
vypredala všetky svoje sny
a teraz ma vo svojich myšlienkach,
hľadáš ako svojho jediného princa.
Ráno na pol deviatu, keď sa hodiny na stene
predbiehajú s časom, mi donesieš tri citróny
a v kuchyni mi spravíš čaj.
Za oknami na nás hľadí ešte rozospatý máj.
