Možno raz ,
keď srdce naposledy,
vydýchne môj čas na tejto zemi,
slnko sfúkne žiarivé leto na popol.
Ponorím svoje oči navždy do tmy
a zazvoním u brány v nebeskom raji.
Zatiaľ sa mi srdce tvári,
že bije hrdo splašene.
V tichu je priestor pre báseň,
dlhá moja cesta, ruže a kamene.
V tej izbe bielej ako sneh,
ktorý dohára
a kvety zakvitnuté na stromoch.
Svoje vieme, ja môj kríž a Boh.
V tej izbe, kde šlo o veľa,
vrátil sa syn k svojej matke,
vrátil sa muž k žene,
ktorú má tak rád.....,
V tej izbe sa čosi končí a predsa začína....,
/ Dvakrát bezvedomie - dvakrát prebudený z kómy /
A cesta dlhá, ktorá ešte čaká ma....,
V tej izbe bielej ako sneh,
vrátil som sa z druhého brehu,
a srdce mi znova nanovo bije cvalom splašených koní.
V tej izbe svoje vieme, ja môj kríž a Boh.
Viac slov sa nezmestí do týchto slôh.
Iba viera, srdce, cit.
Odkaz: ďalej sa ide, ďalej treba žiť.
