tú jednotku času,
nikdy nevypočítaš.
Nezastavíš
roky plynúce
ako vlak,
ktorý práve
vošiel do stanice.
Stačí iba vystúpiť,
pochopiť
veci nepoznané
a predsa
srdcu blízke tak,
na pár vrások v dlani,
so striebrom
vo vlasoch akurát.
Zložiť sa
do vlastnej spovede
a niesť sa
s vetrom oproti.
Mať silu stále ísť,
kým zo stromu
nespadne posledný list,
kým nezvädne
tráva za domom,
kým nedáš bodku
za vetou, za slovom.






