Otvorím ráno husľovým kľúčom,
zapriahnutý do symfónie bieleho dňa.
Vždy hrám podľa partitúry.
Trištvrťové ako noty sú tvoje oči,
poznám ich dávne tajomstvo,
ukryté, akoby pod starým klavírom,
na ktorom hrám, stále hrám.
Vchádzaš ku mne
ako Mozartova čarovná flauta,
na tónoch - môj, tvoj - proste náš deň.
Po klávesom beží čierny kôň
a ja stále hrám.
Životná rola
Na lustri ešte svetlo spí
ako unavený vták.
Som mím,
s tvárou masky
pre hru,
ktorú hrám.
Reč tela
a iné kreácie.
Moja sestra
pantomíma,
rozplače
každého míma.
Réžia známa -
v pravej chvíli.
Len slzy sú
perly v oku,
s bolesťou
bez nároku.
A každý svoju
rolu hrá.....,
Smäd
Ráno ustlané
na perách
ako básne
na bielom papieri.
Stačí sa nadýchnuť,
nenájdem nikdy
slzu v kameni,
pre oči, pre smútok,
pre tieseň.
Rozbité sny
na atóm,
oči, ponorené do ticha,
zapečatené úsmevom
na tajný kód.
Spomienky
odtajním v pohári
ako pravý agent FBI,
a dopíšem
tento posledný verš.
Len vlastná báseň
ma vždy prezradí,
keď smäd cinkne o pohár,
a poézia dozreje ako jesenná réva,
keď sa vleje
do žíl bežného dňa,
ktorým svoj deň iba začínam.
