
Kvet , ktorý večným letom dýcha,
listy smaragdiace sa ako smaragd,
žiadna pýcha.....
Lúče spriadané do veršov poézie,
O tom je naše leto, že stále žije.
Je ružou v súhvezdí Draka,
vesmírnou túžbou ísť k tebe
do diaľky a späť znova.
Chýli sa leto ku koncu
a jeseň spriada slová,
do básne, do ticha,
ktoré v nás dohára.
Si vo mne večná Sahara.
....A kdesi báseň šepce vetru
melódiu svoju.
Dobyli sme svoje more –
Dobyli sme svoju bóju.
Je čas vyjsť na breh
a potykať si konečne s vlnami.