Písmo:
A-
|
A+
Diskusia
(1)
Stačí tak málo,
iba nechať znieť,
akordy vlastného srdca,
do poslednej etudy.
Schovať
do dlane vlastný svet,
ktorý ti nikdy nedá mat.
Poznáš ten známy obraz bez rámu
s farbami maliara.
Čas rozfúkal stratené leto
a predsa v nás čosi dohára.
Júnové slnko praží sa
na oblohe ako káva.
Nechávaš náš večer hniezdiť
v nekonečný, hviezdny prach.
Nocou znie Paganini
a Tvoj nesmrteľný Bach.
Máš dlane
plné preklenutých mostov.
Čas preteká
medzi prstami ako rieka,
to je tá istota pre človeka,
ktorý ťa má stále rád.
Ver, viac ako ja
ťa nepochopí nik.
Si navždy moja Atlantída
a ja tvoj Atlantik.
