
Prší.
Dážď si svieti
kvapkami do novembrové ticha.
Náhlim sa rýchlymi krokmi dohnať čas,
ktorý sa prelial ako naše smútky.
Srdce mi zabliká ako semafor
a naďalej bije ako nedeľný zvon pred spoveďou.
Chryzantémy plačú nad hrobom.
Spomienky zviazané bolesťou do kytíc,
sú slzou v oku pre spoločný kríž.
Je niečo medzi nebom a večnými snami .
Zem otvára svoje rany. Boh medzi nami.
A slovo , ktoré čaká na báseň.






