Písmo:
A-
|
A+
milenci a Eifelovka v Paríži patria k sebe. (zdroj: www.googleobrazky.sk)
Ja viem, čas nezastavíš,
ani rieku nepoložíš na kolená,
nedonútiš ju tiecť nikdy proti prúdu.
Tykáš si brehmi, ktoré spoja
naše mosty v dlaň,
čakáš kým nezhasne svetlo v tejto básni .
Mesto už dávno spí,
necháva priestor pre hviezdy
a mesiac plávajúci na oblakoch
ako gondolier cez naše túžby a iné svety.
Je ten pravý čas pohnúť sa vpred,
uchopiť slovo a veriť na báseň.
Paríž, ten starý elegán,
so spomienkami zviazanými do ruží,
vie o nás svoje, ako hľadiaca
Seina nad mestom básnikov.
Pamätáš, daroval som ti ružu.
A noc bola naša..., je i v tejto chvíli,
navždy, naveky.
