Písmo:
A-
|
A+
Sedí ponorený
do vlastných myšlienok,
s vlastnou kožou
vždy ide na trh,
rozpredá všetky slová,
znova a znova,
to čo sa s básňou snová,
je jeho jediné bohatstvo.
To ticho za oknami,
akoby báseň
zoťal na ostrie noža,
pohladil každé slovo v nej.
A nechal čosi i pre vás,
ako keď pieseň
v zvone hlaholí,
ako keď prebudí
struny na husliach,
a ozve sa
prachom zapadlý slák.
Dopíše posledný verš,
a na ružu sklopí
svoj prezreteľný zrak.
