roztvorí srdce v dlaň,
zachveje sa
ako vánok medzi klasmi,
a povie báseň, akurát.
Je taký deň,
keď slovo sa s básňou
snúbi na papier,
a spomienka bolí viac
ako hrot noža
tancujúci na hrane.
Je taký deň,
keď rodí sa poézia.
Je taký deň,
keď poézia má zelenú.
Deň menom depresia
Vlečieš sa, akoby si
niesol za sebou
celý týždeň bez výplaty.
Ponorený do kvapiek dažďa
je ti tak chladno na srdci.
A potom, keď výjde slnko.
Pocit viac..., ba horúci,
dotkne sa ťa ako teraz,
keď kráčaš dolu ulicou.
Po daždi vždy novú energiu
čas prinesie ti, zázračný slnečný lúč.
A odrazu máš vrecká plné bohatstva
a hodnôt človeka.
Ako nádherne slnko svieti,
včera pani depresia,
dnes dobre je ti.
Ako to mu mraku na oblohe,
ktorý nie je sám.
V čase súmraku spomínam
V čase súmraku,
keď slnko vykúpané v azurite,
fénom vysušilo si medené vlasy,
na dve dlane zašlo spať.
Myslievam na domov,
na teplé dlane matky ako čaj,
ktorým zohrievam
si skrehnuté dlane
a vždy, keď padne
poludňajšia smena,
poviem vám, ako keď utnú.
Spomínam.
Na otca v okne, ktorý fajčí
ako stará dimitrovka,
na zbierku básní Pavla Hudáka,
na Povraz obesenca,
na Paliov Broskyňový súmrak,
kedy mi ukazoval cestu.
Práve svitalo.
Spomienka ožíva
na kaviareň, na Laurinskej 2,
keď mi Jožo Urban dával lekcie,
ako to chodí vo svete literatúry,
keď sa hlavou búrajú stoj, čo stoj múry.
Ale poézia? Tá večne žije.
Človek sa zamyslí.
Básnici sa stratili
ako jarný sneh pod oknami.
Ostalo iba prázdne nebo
a spomínanie.
