
Zložený do vlastného svedomia,
ako jeseň do svojich listov,
kým slová v básni prenesú pohoria,
a zalesknú sa nazlatisto.

Pozdraviť stromy,
pohladiť vodu v studničke,
skutočná to slasť.
Čosi sa v srdci ako struna zlomí
a dá šancu opäť čosi v tebe rásť.
Ako šancu tráve, ktorá na jar klíči,
nahá do posledného slova.
Sú cesty bez hraníc na pohraničí.
Do básne sa ponorí deň znova.
Niet čas myslieť na návrat,






