Kedysi môj starý otec ako desaťročný chodil miništrovať.
Jeho syn, môj otec sa chodí občas spíjať
neskutočnou nespravodlivosťou tohto sveta do krčmy.
A ja, jeho syn, nepijem vôbec..., ba možno....,
každý večer o takomto čase, opíjam sa
poéziou modernej doby, ktorú nikto nezastaví,
neukrižuje naveky ako kedysi Herodes samotného Krista.
Veď moderná poézia, je nový prúd, nová doba,
ktorá je pre tento svet ako stvorený.
Preto, postmoderný Pane, odpusť poniektorým veriacim
s krížikom na krku, že nemodlia sa v kostole.
Bolí ich, že sama cirkev Tvoju vieru nakazila vírusom.
Ale za to vždy nosia svojho Boha v srdci
a modlia sa, Pane, za Tvoje dlane,mäkké ako chlieb.
Ďakujú za Tvoju Božiu vieru a lásku v nás,
ktorá je nekonečná ako nebo nad nami.
A my ostávame navždy tvoje ovečky,
a ty Pastier náš, ktorý nad všetkým bdieš.
Noc pomaly bledne, svitá do rána.
Vypnem sa konečne zo siete,
a zahľadím sa na oblohu.
Nebo je tak krásne ako samá báseň osebe.
Vďaka ti, Pane, že na každej našej ceste
stoja Tvoje kríže, na ceste plnej kamením.
Osud je raz taký, no nič na ňom nezmením.
Je krásny s poéziou pre všetkých
a mojim večným údelom.
