Písmo:
A-
|
A+
Nad hrobom plačú žlté chryzantémy,
je tichý podvečer,
večer spomienok pri cintoríne (zdroj: google obrázky)
v očiach svetielka bolesti,
slzy, skotúľajúce sa vrúcne po tvári.
Nebo na mrakoch nesie vietor,
praská v ňom dušičkový november
ako starcovi kosti.
Niet miesta pre vlastné sny,
Iba čo ustáť, čo príde...,
Bolesť je pokrvná sestra šťastia.
Tá cesta k známym miestam,
kde i tráva nad krížom slzy roní.
A človek sa stáva pešiakom
na vlastnej šachovnici,
cestou k vlastnej bolesti, k smútku,
k šťastiu, tam a späť.
