
Vangoghove slnečnice
myslia na deň plný obrazov...,
Farby sú pravým
nedotknutým svetom leta.
Dávno vyplakalo vlastné nebo,
nechalo spomienky unášať vetrom,
kým k večeru tma nezhustne
a ráno sa deň znova
nezdvihne k svojmu vrcholu.
Sú obrazy
každodenného života,
zakorenené v srdci
ako strom.
Sedíš za stolom,
letná búrka rozmieňa
kvapky dažďa na drobné.
Pero sa drží básne ako dieťa,
a ty veríš vlastnému krížu...,
pre slovo čisté ako studňa
pre báseň ako chlieb,
pre obraz letnej búrky,
ktorú namaľoval za oknami
nedočkavý máj.