Stiahnuť sa búrkou, keď pršia slová
z básne Rimbaudov dážď za oknami .
Kvapka po kvapke,
z minúty na minútu sa jeseň jeseňou stáva.
Ručičky na hodinách na Champs -Elysees,
si ukroja z času zastretého spomienkou na Paríž,
vždy si tykal s Eifelovkou ako starý dobrý známy.
A keď sa tma dotkne striech domov
ako Rembrandt palety plnej farieb namaľovať obraz svoj
vraciaš sa každý večer tou istou cestou odo mňa.
Seina pod oknami skladá účty tomuto svetu,
a tak dávno po záruke.
Zabudnutá, nenahraditeľná tma v uličkách
reštartuje svetlá pouličných lámp,
nedokážu zabudnúť na Edisona.
Svietim si nocou pre tvoje dlane.
Patrila iba nám ako patrí Boh nebu nad nami.
Tak veľa nám dala a nevzala si pritom nič.
Myslím na tvoje boky vlniace sa ako klasy,
dávajúc každodenný chlieb,
na tvoje prsia,
dokážu spáliť naše rána na popol.
Na konci tohto príbehu,
dobre vytušíš,
že sa k tebe vrátim vždy včas.
