Písmo:
A-
|
A+
v rukách verše Ingeborg Bachmanovej,
v očiach elektrizujúce svetlo, ktoré nabíja.
Zvláštne ako čas bije do hodín pästiarským úderom.
A prídel poézie je štedrý.
Rozmýšľam, Ingeborg.
Aký je to pocit raňajkovať s mŕtvymi v tráve?
Ako vonia smrť pred posledným tunelom?
Rose pri kríži odzvonilo práve.
Hmla sa zdvihla ako Boží prst.
Zrastenými rukami do slov,
mne tak blízkym,
mám ťa rozčítanú ako bestseller.
Listujem stránku po stránke,
rozbíjam vlastné myšlienky na atóm.
Vieš, je to zvláštne. Možno je to v tom,
že smrť je nám čoraz bližšia ako vlastná košeľa,
keď sa naposledy obzrieme za seba.
Noc sčernie - za nami samá pahreba.
Položím knihu na stôl,
za oknom slnko sa zarezáva do oblohy.
Čo bolelo, už nebolí.
Ešte mám čas. Ešte mám čas, Ingeborg.
