/ pamiatke Joža Urbana /
Mráz tuhne v žilách ako ruská vodka.
Zobúdzam svojim pohľadom sneh na záclonách.
Je ráno patrí mne a Tebe
a všetkým neveriacim Tomášom,
ktorí nechcú uveriť pravde z kríža.
Patrí svetu ktorý je tak zlý a dávno po záruke.
Oholený v prievane
keď sa z chlapca stáva muž,
hľadím do zrkadla - srdce mám z toho na mraky.
Prší mi do minulosti,
ktorú by som najradšej pochoval na jeden kríž
Otec v okne fajčí už druhú cigaretu
ako stará Dimitrovka,
a mama v kuchyni prevára vodu na čaj
ako dávne spomienky.
Nič nie je nemožné.
Čerstvo oholený sedím na stoličke
a čítam Jožo
Tvoju Knihu polomŕtvých.
Jeseň je vystretá ako Kristus na kríži.
Keď sa k oknu plýži ráno ako had,
viem myslenie bolí - spomienka tisíckrát,
keď sa dvíha večná poézia z brehov.
Spomínam na na chvíle s tebou
na Laurinskej 2, keď sme sa stretli po prvýkrát.
Tá Tvoja póza s cigaretou v ruke, nad nami cigaretový dym.
Zo všetkého ostali prázdne dlane
vybrakované nebo ako prázdny účet v banke,
Tvoje básne na každý deň
a pocit že každý Zúrivý Robinson
raz nájde svoj ostrov istoty.
Tam básne sú hviezdy,
na ktoré sadá mesačný prach,
Nebo je napnuté a v sále hrá nesmrteľný Bach
na klávesoch menom raj.
