Mesiac dohára v splne na hladine jazera,
po ňom plávajú v súzvuku dve biele labute.
Severka, tá na všetko starostlivo dozerá,
Noc je hriešna ako dve perly, ako dve perute.
Dýcha ako z cukru, sladko, a vždy blažene,
dva biele vtáky vydávajú sa na svoju dlhú púť.
Básnik, cítiac najkrajší cit v srdci ku žene
a nemôže na ňu, nedokáže na ňu zabudnúť.
Labutiam sa skrížia cesty, jedna z bielych labutí
skloní hlavu k zemi, s pocitom, že ju smrť čaká.
Osireje i tá druhá, jej srdce vykrváca navždy,
smrť ďalej čaká v zabudnutí, každého raz zláka.
