Oheň v ňom stúpa ako spomienka na včerajšiu búrku.
Zapaľujem si vlastné srdce.
V tvojich očiach privatizujem nedeľné nebo.
Boh sedí na Najvyššom mieste dozornej rady
a čuduje sa odkiaľ na to mám.
Mraky tiahnu dole k rieke, ktorá pije z tvojich rúk.
Mení sa v hmlu, ktorá prerazí každé slnko.
Odkiaľ na to mám?
Stačíš mi na to ty, Duckého zmenky a trvalý pocit na srdci,
že žiť s tebou, je večný raj na zemi.






