Písmo:
A-
|
A+
Diskusia
(0)
samota ostrova bolí
Vietor rozohnil sa
v plameň sviece.
Skaly sú strmé ako cesty,
po ktorých kráčam sám.
Ja tuším, čo sa stane.
Spýtam sa seba.
Kam bude dravá rieka tiecť?
K moru, kde Robinsona Crusoa
opustený ostrov navždy ústi,
kde človek, prales v nás – samé pusty.
To je tá samota, keď duša čosi tuší.
A vie, priamo že nasleduje pád.
Ja musím kráčať
k brehom mora plných sĺz
ako je Božia vôľa,
ako je zdvihnutý prst Boha
pri západe sĺnc,
ktoré nikdy nevýjdu na obzor neba.
Ostane iba mesiac túlavý
a hviezdy tanečnice.
Iba bozk na tvoje líce
a viera v srdci ďalej ísť.
