Ten sneh
na modrom obruse -
brieždenie
zabudnutých sviečok v plameni.
Tma ako noc za oknami,
keď sa v básni začne zmrákať.
Večer plný úzkosti,
ja viem....,
Predsa čosi zabliká.
Na ráno je ešte čas....,
Dve ruky zložené do básne
a ticho, až ide z neho strach,
že od teba raz skutočne
navždy odídem.
A slnečný jas.
Smrť si podá kríž z každej strany
Mrazivý vánok prebudí smútok,
o ktorý sa oprieš ako o bolesť.
Pocit, že som bol,
existoval, že som vôbec žil.
Ešte sú rána sladšie ako tvoje objatia.
Ešte je čas na naše okamihy.
A básne, ktoré ostanú
po každom básnikovi......,
Obrátiš list - slza sa ti
zachveje na tvári.
Napíšeš srdcom pár slov,
ako ja kedysi básne
zaslané tebe poštou na vode.
Pozrieš sa na oblohu,
z diaľky ti
poviem iba.
- Zbieram kedysi naše spoločné rána.
Maľujem ich priamo do obrazov, kým sa zvečerí
a vôňa noci
nesadne ti na pery. –
Tak akosi chutí svet z druhého brehu.
Som rád, že som sa ti vrátil....,
