Spätý s bolesťou
ktorá kvitne v srdci
ako jarná tráva pod oknami.
Sú tvoje oči, mama,
studňa pre môj večný smäd.
Učiť sa,
ísť proti búrke v čase - nečase.
Mať srdce otvorené
doširoka pre všetkých.
Muži sa nikdy nezlomia,
i keď im vyhŕkne slza z oka.
Jedine synovia vedia si ceniť
šťastie cez slzy,
Zaprieť v sebe bolesť.
Pochopiť ju, je ako hľadieť
na odvrátenú stranu mince,
v ktorej sa šerí.
Sú chladné a mrazivé smútky,
ladí ich večer na strunách
ako nesmrteľný Bach.
Je ťažké pochopiť tvoje vrásky.
Pochopiť to, čosi prežila...
Tvoj svet,
že sa o mňa toľko bojíš,
aj keď som už dávno dospelý.
Sú rána,
keď myslím na svoje detstvo,
na nedeľu doma ,
na tvoje ruky plné chleba,
ten večný neskutočný dar.
V tej chvíli verím
na návraty domov,
na cestu ,
prísť a otvoriť dvere.
Povedať jediné slovo,
v ktorom
brieždi sa.
Povedať to prosté,
jednoduché. – Mama -
,
