Prilieta vietor v korunách stromov
a anjeli s nalomenými krídlami na popol.
Je tichá noc a naše sny predané za halier.
Som iba nepopísaný papier,
na ktorom ostrí sa báseň,
navždy tvoj muž a iné nočné impresie.
Krvavý mesiac nado mnou
kráča k ránu vo vlastných spomienkach.
Vie svoje a ja s ním.
Sediac za stolom robím si inventár myšlienok,
tmu za oknami lúskam na svetlo
ako princ so srdcom na správnom mieste
a verím na rozprávky,
verím na pána Andersena,
na dievčatko so zápalkami,
na ráno, v ktorom rozhorí sa deň
a dá priestor pre báseň.
Koľko si takto tykám s mesiacom,
s prebdelou nocou do ticha,
keď sa sám v byte zarezávam do básne
a čakám kedy bude svitať cez slovo.
Sú sny a túžby, noci a rána,
dni, ktoré viac nikdy nedobehnem.
Nechám hviezdy len tak,
nech z nich prší soľ,
to pravé korenie pre báseň
a ráno ihneď rozpredám
naše sny za halier.
Verím na jediné bohatstvo,
na každý deň,
na brehy mora pre báseň.
Viem, nepochopí ma nik.
Je bohatstvo a množstvo právd
so zmyslom pre realitu.
Nosím ťa v srdci ako ruky plné slnka,
raz dajú nový zmysel pre krásu
a každý deň bude mostom pre báseň,
pre ticho, ktoré hoci mlčí ako hrob.
bude tichou riekou vyliatou v nás,
pre slovo, pre vlny,
meniacu sa na leto v túžbach,
s jediným menom večný raj.
