Môj starý otec
bol železničiar,
nosil modrú uniformu
a čisté svedomie v hrudi.
Mal rád tú čiapku modrej farby,
v ktorej hniezdili bociany na jar
rok, čo rok.
Vstával už o štvrtej ráno,
pristavil sa k malému umývadlu
v kúpeľni a holil sa.
Držať britvu v ruke každý druhý deň
bola jeho obľúbená činnosť.
Bol vždy mladý, páčil sa starkej
a ona mu za to vyvárala.
Tak žijú večne mladí chlapi,
ktorým ani tvrdý komunizmus
neskosil krídla, potrebné
pre spravodlivý život.
Keď môj otec vystupoval z vlaku
v Kráľovskom Chlmci
a náhlil sa do pôrodnice,
aby spoznal, že práve ja,
som jeho prvorodený syn,
starý otec vystúpil z komunistickej strany,
pretože bratstvo národov
si predstavoval inak.
Nástupy a výstupy,
najmä jeho profesia,
sa v roku 1982 stala jeho posledným vlakom
do večnosti menom v nebi raj.
Noc sa prelievala k ránu
v Strede nad Bodrogom
na jeho počesť trúbili všetky vlaky
a bociany odlietali do nenávratna za ním
ako lietadlá, ktoré už nie sú funkčné,
čaká ich vyradenie,
ale predsa majú právo na svoj večný sen
ako odmenu za toľké driny vo výškach.
Čas sa zastavil
a mne vypadla nečakane slza z oka.
