Je úsmev - to okno obrazu
s rámom i bez do vlastného srdca.
Jeho prameň nájdeš vždy v hrudnom koši,
po ľavej strane svojej vlastnej košele.
Prameň rieky, z ktorej ústí láska.
Tá vždy neskutočne láska,
pretože láska,
je kľúč k srdcu k mladosti
na tisíc dotykov.
Ešte raz sa usmej na mňa,
potom sa navždy so mnou rozlúč.
Každý lúč za skorej jari
bude naveky hladiť tvoju tvár.
Kto ľúbil ten ľúbi stále.
Láska – ten večný cit pri prameni,
prekročí každý tieň,
i samotnú tmu za oknami –
tu mladú čiernu vdovu
po starom mesiaci na oblohe,
keď sú hviezdy zapriahnuté do Veľkého voza,
a sťahujú slzy z tvojich očí,
keď nastalo naše lúčenie.
Súmrak zosivel ako starec starý
a toho sme sa najviac báli.
Pozrieť sa našej rozlúčky priamo do očí.
Osud vždy ruletu roztočí,
nahrnú sa ti slzy
len tak nečakane,
ako cestujúci z rýchlika.
Len žiadna panika,
žena menom Isabel.
Tvoj kvet sa naposledy rozochvel.
Padajú z neho lupene,
jar vyhnala zimu na ulici.
Je však stále chlad, riadny mráz po celom tvojom tele.
Spomienka na kvet rozochvený,
na ženu menom Isabela,
ako mladá briezka sa rozochvela,
keď na oblohu písala mi srdcom básne.
Spomienka i po rokoch na študenské časy vlastne,
na prvú lásku, ktorú zažiješ v živote iba raz,
na prvé meno najkrajšie vyslovené,
na meno všetkých mien,
na ženu menom Isabel.
