tak pravdivo ako nebesiam lúky.
Snívalo sa mi tvoje nebo,
tak skutočne lebo....,
Snívali sa mi tvojich
čerstvých osemnásť,
túžiac stratené, opäť nájsť.
Hľadieť tak do tváre,
stáť opustený na stanici,
čakať na vlak možno tisíci,
až nebo opäť zasneží.
Či vôbec na snoch záleží?
Keď tu dávno nie si,
keď sa bolesť
so slzami miesi ako chlieb.
Ostali prázdne dlane,
za oknami vietor vanie.
Bolesť je vždy rovnaká.






