Spravím za sebou lineárnu čiaru.
Obzriem sa, spočítam všetky sínusy, ktoré priniesol život podľa vzorca
mať – nemať rád, a pochopím,
že všetko v živote je matematika.
Opíšem vo vlastnom srdci kruh,
nájdem v ňom ten správny bod,
na ktorom stojí poézia,
a zrieknem sa všetkých túžob,
patriť k množine prvkov na tejto zemi, a celkom zlomený,
vždy deliteľný vlastnými slzami horkými ako blen,
vykročím do bieleho dňa.
Sú sny, ktoré človek nikdy nepochopí,
pritom vietor sa ostrí za oknami, počíta vločky
na tento adventný čas.
Ruže so slzami v očiach,
v tento decembrový deň kvitnú do krvi.
V srdci puká Prometeova skala.
Niet kam ujsť.
Iba ticho bolí ako vlastný hrob,
v ktorom pochovám všetky spomienky na teba.
Dni bývajú v decembri chladné.
Sú básne, zastane v nich na chvíľu čas.
Zvony sa spovedajú Bohu. Znie decembrový chorál .
Báseň je biela ako sneh na tvojom svadobnom závoji.
Žena je báseň – Báseň je čas.
