Láska, tá býva žičlivá ,
poslednú košeľu by vyzliekla.
Rada svoj pokoj dá
A stavia nebo na zlosť pekla.
William Blake / 1757 -1827 /
Venujem opäť dvom ženám dôležitým v mojom živote,
v prvom rade mojej matke a v druhom s veľkou láskou,
žene, priateľke Denise, že sú mi neskutočnou oporou,
v ťažkých chvíľach môjho osudu.
Mami, ty dobre vieš, že ťa mám rád,
ale ver, mám to veľmi, veľmi ťažké,
niekedy svoj kríž nedokážem uniesť.
Tvoj syn Gabi
autor tejto básnickej zbierky v jednej osobe
Svitanie
Dve básne a jeden kríž.
Oči zaviate
nepokojným vetrom za oknami.
Bolesť, akurát do dvoch dlaní,
tak strašne pálivá.
Krv z letných ruží na svitaní,
do poslednej kvapky,
má v oku svoj trvalý pobyt naveky,
a kvapká mi do ranného plaču,
skláňajúc sa
nad noblesnou dámou,
dámou menom poézia.
Chlapi, však nikdy neplačú.
Zatnú zuby,
pijú rannú svoju šálku kávy,
presne o pol piatej ráno.
Priznávam, čestne ako muž,
s tým pravým srdcom v hrudi.
Dve básne a jeden kríž.
Svet lásky bez akýchkoľvek klišé.
Svet Krista s pokorou k Najvyššiemu.
Dve básne a jeden kríž.
Vstávam nečakane od stola,
položím pero.
Dve básne a jeden kríž.
Nasleduje pohľad z okna priamo k oblohe,
ktorá sa trhá na mraky a plače so mnou.
Prší.
Tak neskutočne krásne do každej metafory.
Dve básne a jeden kríž.
Hľadím na nebo. Oko rodí slzu za slzou.
Verte, je to ťažký pôrod
s bolesťami v tento rodiaci sa deň.
Dve básne a jeden kríž.
Tak sa ho pýtam. Prečo práve ja?
Dve básne a jeden kríž.
