Písmo:
A-
|
A+
Diskusia
(3)
Ten starý strom
zlomený v drieku
počíta listy na jeseň.
Mám ruky plné dažďa
a zradných spomienok v srdci,
na leto bez jediného dychu,
na most cez dlane,
na rieku,
ktorá vyliala sa z brehov,
a tak ako ja, verila na návrat,
na srdce na mraky
a iné impresie,
na ticho, mlčiace ako tma
večer za oknami,
keď chlap konečne
dozreje na život ako réva.
Tvár mu bičuje kvapky,
opreté o vietor v korunách.
Je scenár bez reprízy,
keď prekročí prah domu,
zatne sa ako stará sekera na povale,
a neprestáva hľadať vlastné šťastie
s happyendom na konci,
kde ho ktosi čaká.
Má nebo v očiach,
noc vo vlasoch,
tú pravú slzu v oku,
ktorá veľa napovie.
Je to paradox,
v štyridsiatke chytiť druhý dych.
Pochopiť veci dávno stratené
a bez hanby znova šťastný byť.
(zdroj: www.googleobrazky.sk)
