Kedysi môj starý otec ako desaťročný
chodil miništrovať.
Jeho syn, môj otec sa chodí občas opíjať
neskutočnou nespravodlivosťou
tohto sveta do krčmy,
ktorá ho bolí viac než jeho vlastný kríž.
A ja, jeho syn, nepijem vôbec....,
ba možno...., každý večer o takomto čase,
opíjam sa poéziou modernej doby,
ktorú nikto nezastaví,
neukrižuje naveky
ako Herodes kedysi Krista.
Veď moderná poézia,
je nový prúd, nová doba,
ktorá je pre tento svet ako stvorená.
Odpusť, Pane, poniektorým veriacim
s krížikom na krku, že nechodia do kostola!
Bolí ich, že sama cirkev
Tvoju vieru nakazila vírusom.
Ale za to vždy nosia svojho Boha v srdci
a modlia sa, Pane, za Tvoje dlane,
mäkké ako každodenný chlieb.
Ďakujú za Tvoju Božiu vieru a lásku v nás,
ktorá je nekonečná ako nebo nad nami.
A my ostávame navždy Tvoje ovečky
a ty náš Pastier, ktorý nad všetkými bdie.
Noc pomaly bledne, svitá do rána.
Vypnem sa zo siete
a zahľadím sa na oblohu
Nebo je samá báseň osebe.
Vďaka Ti Pane, že na každej našej ceste
stoja Tvoje kríže, na ceste plnej kamením.
Osud je raz taký, no nič na tom nemením.
Je krásny s poéziou pre všetkých
a mojim večným údelom.
