Sú dni,
keď krotím básne do vetra.
Rozsievam slovo
a beriem iba to, čo mi dáva.
Žijem, dýcham
pre každý takýto deň.
Verím láske z kríža,
tomuto svetu,
že slovo je báseň,
báseň je slovo –
večný domov na rukách.
Verím. Žijem.
Jednoducho som.
Večerná
Tma sa spúšťa
ako výberový singel Rolling Stones.
Noc dýcha z plných pľúc.
Srdce sa trhá na mraky,
bezradnosť do vlastnej siete.
Ver, niet kam ujsť.
Sú chvíle, keď sa chvejem
ako v hore strom.
Mám prázdne dlane
a sny zatiahnuté na uzde,
tie sa už nesplnia.
A možno je to práve v tom.
Muž má právo snívať,
nosiť v sebe vlastné ideály,
postaviť ich na piedestál,
vstať a ďalej ísť.
Mať v sebe kúsok
z princa z rozprávky,
veriť, že sa stratí to,
čoho sme sa najviac báli.
Reštartovať vlastné svedomie
a konečne šťastný byť.
Septembrový dážď
V každej chvíli jesene
ten zvláštny pocit:
si dážď a jeho kvapky
ako talizman
vo vlastnej hrudi nesieme.
Kvapky, ktoré zmočia tvár.
Dnešný dážď je Boží milodar.
Zem vyprahnuté pery má.
Prečo sa vody neopýtaš,
či smädná je?
Stromy, dvíhajúce
vlastné koruny k nebu,
túžia z Božích dlaní piť.
Jesenná obloha si
na kvapkách riadne zgustla.
Prší jedna báseň, škoda hovoriť.
