Deň vo svojej tisícej repríze.
V jedinom zábere
uhol pohľadu, ktorý mrazí.
Tak odchádzal
vo veľkom štýle
starý otec,
verný žene,
železničnej uniforme,
svojej cesnačke,
ktorú tak miloval.
Bol železničiar,
snažil sa pozerať,
jasným pohľadom na oblohu
a pravde vždy do očí.
Keď sa vracal ráno z práce,
prekročil prah domu,
vošiel do izby
a zahlásil. – Vrátil som sa. –
Unavený z nočnej zmeny
si ľahol a spal.
Vstal až zvony oznámili
pravé poludnie.
Po dvanástej si sadol
pod starú jabloň,
bafkajúc fajku.
Presne na jednu z nej
vyhasol oheň
a viac sa jej nedotkol.
Starkej sa zaslzili oči.
Pred sebou videla
jeho odchod,
ten zvláštny okamih,
keď ženy plačú pri hroboch
svojich mužov.
Hľadel som starkému dlho do oči.
Videl som v nich modré vlaky
ako odchádzajú do neba.
V tej predstave
sedel v kupé,
náhlil sa do cieľovej stanice,
znamenajúcu večný raj.
Roky a roky
vyprevádzal vlaky.
Bol z tých, čo vedeli,
kto ho, na akej stanici čaká.
Až na jeseň v roku 1981,
odišiel navždy,
kde ho čakal iba Boh,
s vystretými rukami
do večnosti.
