dvíha sa ránu a siaha na vrchol.
V lupeňoch dýcha neskutočné čaro,
ponorené do ticha rozpíšeš
v očiach jarný sneh.
Dotkneš sa rúk a povieš žena.
Tisíckrát do slnka oblečená,
pre mužské dlane,
ktoré potrebujú pevný breh,
bezpečný prístav jej smiech.
Je ako kvet zakódovaný farbami,
dvíha sa k ránu a siaha na vrchol.
Vždy je to ona studňa, ktorej
voda je nesmrteľná
a láska večným chlebom pre všetkých -
pre muža, dcéru, pre syna.
I keď jej spí vo vlasoch striebro
vždy padá, vstane a začína.
Byť ako kvet v obraze,
ktorého vôňa rozjíma.
Jar si spletá rýmy do jej vlasov,
pamätá si ju muž -
oči, v ktorých sa jeseň pomaly
prebúdza bez jediného slova,
na obraz metafory tejto chvíle,
keď básnik kladie verše na vodu
Ináč sa to ani nedá.
Je sila, je krása.
Báseň je jednoducho žena.
