Do ticha sa prebudili zvony. V poslednom plameni ostali spomienky na človeka Milana Rúfusa. To ticho v priestore času tak bolí. Odchádza človek s pokorou v srdci. S láskou a tichou modlitbou za všetkých. Jeho básne boli tým pravým zvonom, ktorým rozozvučal každé srdce. Básne tak tiché plné lásky, odhodlania. Verný byť Bohu a riadiť sa jeho zákonmi. To nekonečné duchovno, ktoré Milan Rúfus, maestro slovo vo svojich básňach vytváral, oslovoval stovky čitateľov. Z jeho básní bolo cítiť posolstvo mieru a lásky slova. Jedine slovo považoval za prijateľnú zbraň poraziť zlo a bojovať proti nemu. Vo svojich básňach, ktoré boli hlboko filozofické cítil potrebu povedať vždy, čosi čitateľovi. Prichádzal k nemu s čistotou a ľudskosťou. Nenútene s majstrovstvom básnického umenia, ktoré ovládal, ako nikto iný. I skúsenosť, zrelosť, zaručovala, že jeho tvorba má vždy a v každom čase čosi povedať tomuto svetu. Každú svoju báseň považoval za modlitbu. Odchádza človek básnik Milan Rúfus. Jeho básne však ostávajú. Pretože básnici sú nesmrteľní. Ich poézia pretrváva po generáciach. Ostáva v srdciach tých, ktorí si poéziu vážia, ako chlieb. Pre básnika Milana Rúfusa bola poézia svetlom do budúcnosti. Svojimi básňami rozsvecoval deň, ktorý nás naplňoval silou a energiou.Milan Rúfus neodišiel. Ostáva v srdciach tých, ktorí ho mali naozaj radi.
Zomrel básnik Milan Rúfus
Zhasla báseň.






