Si nedopitá moja ranná káva.
Občas sladká inokedy horká.
Také bývajú ženy, ktoré milujú básnikov.
Musíš ma chápať. Je to krásny pocit,
keď sa rodí báseň cez moje dlane
a ty ešte spíš.
Vietor za oknami,
ten tajný agent všetko sliedi.
Pozná môj každý pohyb – vie o nás všetko.
O tvojich vlasoch, v ktorých dohára
jesenný vietor na plameň,
o tvojich očiach, v ktorých drieme
ešte rozospaté nebo.
To je ten údel básnika.
Sedieť za stolom zrána, písať srdcom,
v ktorom zakvitne každý strom,
všetky túžby po slove.
Nový začínajúci deň,
v takýto čas hrá prím.
Iba husle položené na klinec navždy zmĺknu.
Múdra jeseň so šedinami
navždy pochová ich minulosť
a hľadí hudbe budúcnosti do tváre.
Možno sa jej ľaká, možno bojí sa.
Všetko chce svoj čas....
čas na slovo, na báseň,
na ticho, ktoré je priestor pre poéziu.
Káva je dávno dopitá.
Báseň napísaná, položená na stôl
pre tento deň.
Pre sen - pre slovo,
pre báseň, ako sa na básnika patrí,
ktorý po sebe chce čosi zanechať.
