keď mesiac, ten starý básnik
maľuje básne,
ako obrázky a dáva zvonom
moc zvoniť hlasom Božím.
Je polnoc práve - chvíľa k Božej sláve
a bolesť do dvoch dlaní akurát.
Boli kruté časy,
keď zem dýchala ťažko zhlboka.
A svet bol naplnený neskutočnými činmi.
Zvony by mohli hovoriť.
I červená ruža v údolí zaspala naveky.
Ostal čas sĺz a krutých bolestí,
keď každá slza soľou pršala.
Bol dážď, bola búrka, len zvony zvonili.
Anjeli zblízka - ako tá iskra dávali znamenia.
Raz príde tá chvíľa - ruža sa ránom prebudí,
doznejú Mozartove etudy.
A zem vyzlečie sa z kríža.
XXXXXXXXXXXX
Prišiel ten deň. Krásne svitalo.
Prišiel čas dať chlieb medzi klasy.
Napiť sa zo studne a znova žiť.
Dať zmysel každému ránu
a kvetom život nový.
Skloniť sa a poďakovať Pastierovi,
že zvony zvonia naďalej.
Prihovárajú sa Božím hlasom
do ľudských sŕdc na jeden dych.
Mať vieru v Boha, veriť
a byť jeden z tých,
ktorý verí vždy zvonom.
Láska z nich zvoní naveky.
