Ale napriek všetkému, je človek predovšetkým občan - volič a politika sa ho chtiac, nechtiac dotýka. Musí vždy veriť, že to bude v tomto štáte spieť k lepšiemu. Ale je to naozaj tak? Speje Slovensko k lepšiemu?Občan sa vždy sklame v politikoch, v ľuďoch, ktorým najviac veril, veď kormidlo tohto štátu je v ich rukách.
A sklamanie prichádza, už po koľkýkrát. Politici sa tvária, sľubujú, že všetko bude lepšie, že Slovensko kráča tým správnym smerom. Ale v reálnom živote je to všetko úplne inak. Zákony, vychádzajúce z parlamentu, schválené našimi politikmi sú priatiahnuté za vlasy. V praxi, v reálnom živote vyzerajú úplne inak, ako to prezentujú samotní politici, a vždy na to akosi dopláca na to občan - volič. Politik, človek bez chrbovej kosti sa po voľbách tvári, že voliča nepozná. A tento kolotoč sústavne pokračuje.
Čo nám priniesla demokracia?
Sprivatizované Slovensko, kauzy, megakauzy politikov, veľké zviera Gorilu, vätčšinou chudobu, násilie, doslova agresivitu, ba zabíjanie za bieleho dňa, no demokracia Slovensko rozdelilo na boháčov, zbohatlíkov a chudobu. Pritom by stačilo začať od seba, páni a dámi, od samotných politikov, aby zmenili celkovú politiku tohto štátu a konečne spravili niečo i pre nás občanov, aby to pocítil i sám občan.
Slovensko nepotrebuje politikov, ktorí myslia na seba, na svoje vrecká, a popritom sa hrajú v parlamente na skvelých politikov.Táto hra postupne každého občana unaví, až ho chytá apatia z celkovej politiky štátu. Slovensko potrebuje zrelých politikov, ktorí vedia, čo Slovensko potrebuje, potrebuje čestných a spravodlivých politikov, ktorí žijú pre svoj štát a jeho voličov.
Slovensko potrebuje politikov typu Iveta Radičová, ktorá do politiky vniesla nový prvok ľudskej čistoty, priamosti a ľudskosti, v politike ako takej. Žiaľ dopadlo to, ako dopadlo, ale vždy vravím Radičová chcela pre Slovensko len dobre. Za svoj politický osud môže ďakovať politikom, ktorí ju podrazili a na jeseň si nepúšťajú iba šarkana, ale i svoje balóniky. Takúto politickú elitu ako je Iveta Radičová Slovensko potrebuje ako soľ.
Zatiaľ sa z pol cesty demokracie vraciame späť do minulosti ako raci. Máme jedného premiera, jednu stranu, jedného prezidenta. Je to ako za socializmu, jeden štát, jedna strana, všetko pre občana, a pri- tom v tanieri veľké nič. 17. november, ten čas prebúdzania k ceste k demokracii. I po rokoch je čo oslavovať? Myslím, že je toho málo, na oslavu na takého štátu v srdci Európy, akým Slovensko naozaj je.
