Posledný nádych si navždy zapamätá. Bol to prvotný okamih, keď jej oči spočinuli na ženu, ktorá mala ťažký život. - Tak nastal jej čas. - privrie jej oči, zatvorí bibliu a na ňu položila ruženec. Zahľadí sa na obraz a prihovorí sa mu.
- Tak si si ju predsa zobral k sebe. - Nebo za oknom pochopilo, rozjasnilo sa. Do svetla sa ponoril súmrak a zradne číhal na všetkých. Jasné znamenie. Všetko je pripravené. Divadlo, na konci ktorého sa ostrí smrť. Jediný záblesk svetla, záblesk večera, kedy sa tisnú slzy do očí. Posledné defilé. Tak odišla.
Keď zaklopú na dvere, mama je v strehu. Tuší, vie to. Teraz je tu, tá chvíľa, nenávratne tu. Nikto sa jej neprosil a prišla. Dvere sa otvoria, mama už nečaká, iba sa pýta.
- Kedy? Pred pätnástimi minútami. Akoby vedela, že príde jej chvíľa. -
Vojdem na chodbu.Tuším. Stalo sa. Zomrela. Babenka, moja babenka zomrela. Každý nesie svoj kríž, i moja mama. Práve zomrela jej mama. Nikdy som ju tak nevidel plakať.
Február ako keď kosí dážď a spovedá sa Bohu. Popŕcha. Smútočný sprievod hľadí do zeme. Vravím, nikdy som nevidel, tak plakať svoju mamu. Nikdy. Je ten správny čas, rozlúčiť sa. Kríž na kríž, bolesť na bolesť. V srdci spomienka. Je čas rozlúčiť sa, od troch dcér, od vnukov. Zanecháva pocit, ktorý páli v plameni sviec na hrobe. Bolí to, viac ako si možno predstaviť. Kňaz dáva znamenie hrobárovi, ten chytá laná, rakva sa spúšťa.
Zem prijíma bolesť pozostalých. Oči trhá nebo. Začína pršať. Pršia i oči bratranca Ondra. V ruke drží ruženec, pevne ho stíska v dlani. Statočne bojuje, je chlap. Plače. Hotová búrka v očiach. Mama je na pokraji zúfalstva, ledva dýcha. Preciťuje obrovskú bolesť. Otec ju drží za ruku a podopiera ju. Ondro, najmladší z bratrancov nesmierne plače. Neostáva slza na kameni. I Kristus na kríži, ktorý na nás z diaľky pozerá, vie, plač ma vlhké oči ako studne.
/ po rokoch /
Keď sa po piatich rokoch Ondrovi narodil prvorodený syn a my sme sa prišli pozrieť na šťastnú rozvetvenú rodinku, na stole, pri svätom obrázku ležal ruženec. Ondro chytil svojho prvorodeného syna na ruky a povedal.
- Gabo, je to babenkin ruženec. Renátka by ma bez neho, ani nechcela. - Osudný ruženec. Malý Ondrík, už vtedy živé striebro rodiny, odrazu zvýskol od radosti. Zrodený z lásky, pomyslel som si, ba viac, bol som o tom presvedčený.
Láska a kríž, cesty osudu, ktoré naučia srdce smiať, ale i plakať. Reč, ktorej význam a hodnotu sme poznali iba my s bratrancom. A ruženec pri Kristovi, ktorý sa z obrázka na všetko pozeral.
