Zákon medzi nebou a zemou je v rukách Božieho osudu. To, čo má prísť príde, či skôr, či neskôr. A preto pohľadom na samotné nebo, často hľadím z okna a počítam hviezdy tých, ktorí nás opustili. Hviezdy tých, ktorí nám boli srdcu veľmi blízki. Takí Vojto Kondrót, alebo Jožo Urban. No v prvom rade nedokážem zabudnúť na priateľa, človeka muža - básnika s bielou paličkou Floriána Cubjaka. Muža s veľkou dávkou odvahy a sily. Od narodenia bol nevidomý. Hoci mal tento hendikep, písal veľmi krásne básne. Do bieleho ticha ako do rozprávky, prenikali jeho verše a dotýkali sa všetkých nás, ktorí sme ho poznali. Floro pochádzal z Košíc. Zoznámili sme sa v literárnom klube Ozvena v Košiciach, v knižnici Boccacia pri Bielom dome. Bol to silný muž, ktorý vedel sa začleniť do spoločnosti, maximálne sa jej prispôsobiť.
Do klubu sme chodili raz mesačne. Boli to nezabudnuteľné devädesiate roky. Sedel v kresle a čítal svoje básne. Jeho hlas znel ako zvon. Nikdy nezabudnem na jeho báseň Nákova , ktorú venoval svojmu otcovi. V klube všetkých dojala, až sme vyronili slzy. Uvedomili sme si ako Florovi chýba otcovské pohladenie, istota, že sa môže oprieť o kohosi. Floro bol veľký srandista. Vedel sa zabávať. Prísť s nami do baru, či do našej krčmičky, kde sme sa stretávali po klube. Brali sme ako rovnocenného kamaráta. A chodil s nami všade. Do konca mu vyšla i básnická zbierka Žltý sen bol nesmierne rád. To šťastie v jeho očiach, že i on sa zaradil k básnikom, dokázal to ho naplňovalo bezpečím a nekonečnou istotou. Do konca sa jeho zbierka cez nadáciu Andyho Warhola v Michalovciach dostala do knihkupectiev do USA.
Nezabudnem na chvíle, keď som ho pred niekoľkými rokmi pozval na besedu do školy, na Obchodnú Akadémiu v Čiernej nad Tisou. Mal strašne dobrý pocit na srdci, že ho študenti počúvajú, zaujímajú sa o jeho tvorbu. A pritom prekypoval šťastím, že je, že existuje taký, aký je. Láska k slovu a k poéziu bola jeho hlavnou doménou. Preto stretnutia v literárnom klube sa preňho stali pravidelné a nevedeli by sme si predstaviť jediné literárne posedenie bez nášho Flora Cubjaka. Hoci sa neskôr od nás odklonil. Zdravotný stav mu už nedovoľoval sa s nami stretávať. Vidieť sme ho mohli na Pešej zóne v Košiciach ako kamelota. Predával noviny. Táto práca ho taktiež naplňovala. Bol dobrý k ľuďom a žil srdcom pre druhých.
Aké bolo moje prekvapenie, keď som na jednu z akcií chcel pozvať nášho Flora. V telefonickom rozhovore mi oznámili, že Floro už nie je medzi nami. Vykrvácal. Prišlo mi to zvláštne. Pred pár týždňami sme sa videli, rozprávali sa. Posedeli sme si v reštavrácii, pri poháriku. Ba dokonca som od neho kúpil i noviny. A odrazu je Floro preč. Pozerá sa na nás zhora . Sedí za svojím stolom. Do ticha nebeských oblakov znie jeho poézia ako zvon. Chýbaš nám Floro. Ty si neodišiel. Tvoje básne ostali tu. Ostal pocit na srdci, že básnik nikdy nezomiera. Je tu, medzi nami ako jeho poézia, ktorá sa nás hlboko dotýka a prerýva brázdy našich sŕdc. Tie nekonečné stopy v poézii. Na stopy po priateľstve na, ktoré sa nezabúda.
