V centre na námestí, na parkovisku odstaví svoje auto a rýchlymi krokmi kráča do Domu potravín. Dostať tam všetko, čo je potrebné. Nakúpi cestoviny, majonézu, cibuľu, mrkvu v konzerve, kaleráb i hrášok. Doma spraví cestovinovo – zeleninový šalát s majonézou.
Šalát bude raz dva hotový. Cestoviny vyvarí, nadrobno poseká cibuľu a osolí, nech pustí šťavu a slzí. Otvorí konzervu s s fazuľou, zmieša už vyvarené cestoviny, pridá cibuľu, potrebnú zeleninu, majonézu, trocha celú zmes patrične ovegetí, okorení a všetko dobre premieša. Pridá do zmesi trocha uhorkovej šťavy a šalát je hotový.
Včera večer z mrazničky vybrala bravčové mäso. To pekne krásne vypraží a skorá večera je hotová. Martina má dvadsaťpäť rokov a je skvelá kuchárka, skutočne i manžel Igor a deti Timur a Sofinka sú spokojní s tým, čo uvarí.
Zrýchli tempo, ešte za sebou musí umyť hrnce, utrieť kuchynský drez, izby vyvetrať. Potom si spraví kávičku a vychutná ju na balkóne, z ktorého má dobrý výhľad na sídlisko.
Spraví si miesto na prútenom kreslo, roztiahne malý stolík a so šálkou si vychutnáva pohodu. Navarené má, upratala kuchyňu, teraz si vychutnáva čierny mok hodného zlata. Je to pre ňu životobudič, potrebuje ho, keď padá od únavy.
Zahľadí sa na sídlisko, pri tom sa zamyslí, aké by to bolo pekné, keby tu bol Igor. Ten však má veľa práce a najmä veľa zákazníkov, o ktorých nie je núdza.....
Vybral si živnosť, odišiel od firmy Pressmen a neľutuje to. Často prichádza až večer po ôsmej. Peniaze v tomto prípade sú dôležité ako pre deti, tak i pre celú rodinu.
Timurko na budúci rok pôjde do školy, bude prvák. Sofinka je veľká slečna, je škôlkarka a rada sa parádi. Martina sa nemôže sťažovať na Igora. Sem – tam jej do nesie kvety i keď nemá sviatok.
Martina je v prvom rade matkou až potom milujúcou manželkou, partnerkou pre svojho manžela. Dokonale si rozumejú. Sú šťastný pár. To im k životu stačí. Majú dve krásne deti, oni rodičia pracujú, majú obaja zamestnanie. Čosi viac si priať? Len lásku a šťastie.
To im osud dožičil neúrekom.
Igor zarába dosť peňazí na to, aby si patrične žili na úrovni. Martina zas pracuje ako telefonistka vo firme Telefonmein. Je to zaujímavá práca, preberať telefonáty, prepájať čísla a pomáhať ľuďom. Popritom sa stará o deti, pomáha jej mama. Ale obaja túžia mať dokonalejšie bývanie, časom si kúpiť štvorizbový byt, nepohrdli by novým novučičkým autom, to staré v garáži už pomaly dosluhuje.
Martinina mama občas vnúčatá vyzdvihne zo škôlky. Martina je e mame veľmi povďačná, že je táká dokonalá stará mama. Deti ju majú radi. Dnes Ssi však vybrala dovolenku, potrebuje upratať byt a oddýchnuť si. Jej práca vo firme si vyžaduje celého človek, potom je tu domácnosť, manžel a deti.
Treba povedať niekedy to nestíha, ale je rada, že má prácu. Vypije narýchlo kávu, umyje šálku, dva taniere, ktoré ostali vo výlevke. Potom sa naobeduje. Nie je veľa, je málo a viackrát denne. Stráži si svoju štíhlu líniu. Uvedomuje si je žena na úrovni, pekná, charizmatická, jej krása musí byť v kurze. Čo by povedal Igor, keby pribrala, že má doma tučnú žabu ?
A to by zas nechcela a tak najedená a spokojná si sadne do obývačky a číta knihu Zlatíčko od Jany Benkovej. I samotné deti vedie k láske ku knihám. Musí to byť v nich zakorenené od malička. Za chvíľu pôjdu do školy a čas tak neúprosne letí... a Martina v pohode číta. Spisovateľka Jana Benková je výnimočná autorka, má rada jej štýl. Listuje v knihe a je zahĺbená doslova a dopísmena do čítania .
Keď prečíta tridsať strán, pozrie sa na hodinky, ktoré jej na Vianoce kúpil Igor. Je čas zavrieť knihu a robiť čosi zmyslu plné. Chytí do ruky mokrú handru, utrie stôl v obývačke, potom kuchynský drez. Dnes spravila toho dosť, upratala navarila, stihla si i oddýchnuť.
Je pyšná na svoju kuchyňu a vôbec na ich trojizbový byt. Timurko a Sofinka majú svoju detskú izbu, v ktorej sa môžu hrať. Martina a Igor zas spálňu a krásnu obývačku z dubového dreva, sfarbeného dohneda, s dvoma kreslami a veľkým gaučom.
V strede obývačky majú farebný televízor ,do zladené koberce, ktoré kontrastujú s nábytkom, na stropu krištáľový luster, záclony biele ako sneh a plastové okná s roletami, o plávajúcej podlahe nehovoriac. Utrie prach v obývačke i v spálni a pozametá balkón.
Na štvrtú popoludní akoby hodiny odbili, sa dvere otvoria a stojí v nich Timurko a Sofinka so starou mamou. - Vieš čo, mami, babina nám kúpila balóniky a boli sme i na čokoládovom pudingu v cukrárni. –
- No, nepovedzte. – a deti sa jej hodia do náručia. Vystíska ich, pozrie sa na mamu a potom dodá. - Ďakujem ti, mami, že sa staráš o deti a pomáhaš nám. –
- Vieš, že to robím z lásky k deťom. Vnúčatá sú mojím siedmim pokladom v srdci. –
-Nestojme tu, poďme dnu. – Pozýva všetkých dnu . Deti sa okamžite vbehnú do svojej detskej izby, je to ich malé kráľovstvo plné hračiek. Sofinka si zoberie veľkú Barbi bábiku a malým hrebeňom jej češe vlasy, robí z nej parádnicu. Timurko má formulu 1 na diaľkové ovládanie. Obe deti sa hrajú a nič ich nemôže vyrušiť.
Martina s mamou sa presunú do kuchyne. Je tam ako vždy útulne, a čisto....Vždy vyvetrané ako sa patrí, čerstvý vzduch je dôležitý pri každom počasí, či je teplo, či je vonku chlad, chlad, alebo sychravo.
- Mami, dáš si kávu? Ja som už jednu mala, dám ssi mätovo - bylinný čaj. Mám ho rada, pre jeho až uvoľňujúcu chuť. –
- A vieš, že si jedno kafíčko dám. –
Nechá zovrieť vodu v kanvici. O pár minút je občerstvenie na stole. Na stole nechýba ako ináč cukornička. Mama si ocukrí kávu a povie.
- Aspoň si osladíme život... – konštatuj a spýta sa.
- Igor je v práci? –
- Áno, opravuje dve autá. Príde neskôr o pol deviatej. Aspoň si my dve môžme pokecať .
- Ako sa máte? –
Pozrie sa na mamu a odpije si z čaju.... Káva je ešte horúca, mama ju necháva na stole vychladnúť, až potom ju pije dúškom za dúškom.
- Otec je v poriadku, má svoju záhradku, stále ju okopáva, šprtá sa v nej, aby sa niečo urodilo. A potom má na dvore hrozno, rád ho ošetruje. Má vynikajúcu chuť. Keď bude zrelé donesiem vám ho. –
- A čo Igor? Stále má veľa práce? –
- Ako vždy má toho dosť stále, opravuje. –
- A čo ty, mami, máš sa? –
- Pomaly žijeme, starnúť je nám dané. –
- Varila si? -
- Ako obvykle..... – doloží Martina a rozpráva sa s dcérou. Čas si ukrajuje svoj diel s blížiacim sa súmrakom a debata medzi Martinou a jej mamou pokračuje. Ani si obe ženy nevšimnú, že sa pomaly stmieva. Tma kráča pod oknami, je príjemný jesenný súmrak ako z Felliniho filmu. - -
- Pôjde, už mi treba ísť. – povie nečakane mama. Vstane, vojde do detskej izby a rozlúči sa s deťmi. Keď odíde, Martina si sadne na gauč do obývačky a pozerá televíziu. Vyčkáva Igora.
Deti sa hrajú, sú šťastné, že majú svoje hračky. I ona je s Igorom šťastná. Už sa teší, že príde domov, okúpe sa, oholí...dá si na tvár vodu na holenie značky Aramis, po nej príjemne rozvonia. Tak vyzerá vždy mlado a dokonale.
Deti sa k večeru svojimi hrami v detskej izbe unavia a skoro pôjdu spať . Martina a Igor sa pomilujú vášnivo, vzrušujúco. Prežijú noc plnú ohňa a túžby po sebe ako žena túži po mužovi, ktorým v srdciach kotví šťastie ako loď.
Áno, šťastie je čosi objaviteľné a krásne, čo mu sa vraví láska na celý život. To si uvedomuje i Martina, sadne si na gauč v obývačke a vyčkáva svojho manžela. Ten do domu donesie vždy oporu, tak potrebnú pre manželstvo dvoch ľudí. Veď Martina a Igor chcú na Zemi za sebou čosi zanechať. Nič menej, nič viac, iba lásku, tak potrebnú pre tento svet.
