Byť rovnocenný s časom, žijúci tento svet vo dvojici. Ten rýchlo ubieha, ani sa nenazdáme a zo všetkého ostanú spomienky. Sme tu preto, aby sme milovali a boli milovaní. A predsa nám čosi k tomu podstatné chýba: láska bez pretvárky a falše. Chceli sme zmeniť svet, ale zmenili sme sa s ním i my. Stali sa z nás otroci bažiaci po úspechu, po kariére, hľadajúci moc peňazí, kde zloba je nevlastnou sestrou nenávisti.
Stratil sa v nás človek, stratilo sa v nás slovo vypovedať.- Bez lásky je svet navždy stratený. Žasnem koľko arogancie, pýchy, hnevu až násilia sa v nás zmestí. Robiť všetko pre peniaze, pre moc, ktorá chutí, čím ďalej tým viac.
A čo potom? Čo bude ďalej? Otázka bez odpovede, nech si na ňu zodpovie každý sám.
V tichu sa rodí báseň, povedal kedysi maestro básnik Milan Rúfus. Sám videl, kde sa láme chlieb a predsa liečil naše srdcia básňou. Slovo je báseň, báseň je slovo. Pre mnohých tou pravou studňou, živou vodou, dvíhajúci svet k poznaniu. Dáva nám krídla, robí z nás ľudí lepšími, spravodlivejšími.
Ak nájdeme tú správnu cestu späť, nikdy nás neprekvapí otázka. -Kam sa v nás stratil človek? –
Umenie je cesta k človeku nájsť stratené. Nájdime tu silu, odvahu, byť naozaj tým, čím sme boli predtým. Obyčajný človek so slovom v srdci, s pokorou učiť sa a žiť, prijímať každý údel, napriek tomu, že bolí.
