Dnes má prací deň. Laco je v práci. Ťahá už druhú smenu za sebou. Odvtedy čo sa presťahovali do Bratislavy, do dvojizbového bytu, sa nezastavil. Bol to Katarínin sen bývať vo veľkom meste. Život so svokrou sa rovnal utrpeniu na kríži. Nikdy si nerozumeli. Svokra mala pocit, že jeho Laca jej Katarína ukradla. Ustavičné spory medzi nevestou a svokrou boli každodenné ako nedeľný chlieb na stole. Svokor sa už nemohol pozerať ten teater a rozhodol. - Katka, si rozumná žena. Svokra je ako hromozvod. Bude lepšie, ak sa odsťahujete sa. Bude to pre pokoj celej rodiny. Zavolám riaditeľovi okresného bytového podniku Fričovskému a pokúsim sa Vám zohnať byt v Bratislave. -
Padol jej kameň zo srdca. Konečne budú žiť normálne ako rodina, bez dirigenskej taktovky pani svokry. Vypere , ináč by vyprala samotnú svokru v zuboch a potom by ju vyžmýkala, tak akosi to zaslúži. Práčka v plnej permanencii, prádlo zložené na chodbe a Katarína v plnej permanencii. Zapla program a vošla do kuchyne, aby si zatiaľ pripravila kávu. Zaslúži si to. Je pol dvanástej predpoludním a ona sa od rána nezastavila. Zaliala si kávu, sadla si na stoličku, s potešením sa porozhliadla po priestrannej kuchyni. Vždy o takej snívala. Vychutnávala kávu, dúšok po dúšku. V byte vládlo kráľovské ticho, kľud, tomuto pokoju v žiadnom prípade nič nechýbalo. Katarína myslela na jedno, na krásny,bezstarostný život bez svokri, vo dvojici so svojím Lacom. Vypila kávu, umyla šálku a dala sa do práce. Vypraté prádlo vyžmýkala a poukladala do lavóra. Keď prala poslednú várku zazvonil telefón. Spoznala známy hlas. Už len tá mi tu chýbala. Nikto iný iba ona.
- Ahoj, ako sa máte ? - ozvala sa svokra.
- Ako ryby vo vode, voľnejšie sa nám dýcha -
- Chýbate mi -
- Aj vy nám svokrenka, ako tabák do fajky -
Svokre sa zlomil hlas.
- Nebuď ironická Kata - a zložila slúchadlo.
Katarína celá natešená, že sa skončili dnešné dialógy so svokrou nateraz skončili, pustila sa do práce. Ktosi zaklopal na dvere ako o život. Čo horí? pomyslela si. Katarína otvorila dvere. V nich stála ustráchaná žena, prázdna, celá bezduchá ako vykradnutá jeseň. Zalomila rukami, hlas sa jej triasol. Bolo vidieť, že má dôvod na strach.
- Nechcem rušiť, ale môj syn Erik dostal epileptický záchvat -
- Prisťahovali ste sa nedávno a ja Vás hneď otravujem -
- Potrebujeme však auto na odvoz syna -
- Ale samozrejme -
Katarína vypla práčku, chytila kľúče od auta, nahodila na seba kabát a už sa niesla dolu po schodoch. Rýchlo zišla ku vchodu, prešla na parkovisko otvoriť auto. Z tretieho poschodia schádzala rodina Trníková. Starší brat Ondrej Erika vyniesol na rukách. Bol ťažký. Na trinásť rokov pri takom stave bol ešte ťažší. Erik sa skrúcal ako paragraf. Z úst vypúšťal slinu. Jeho pohľad bol zakalený, cez to všetko vystrel ruku a zvolal.
- Mama -
Pani Trníková držala syna za ruku a upokojovala ho. Pohľad na Erika bol veľmi bolestný. Ondrej ho položil na zadné sedadlo. Mama pri ňom ho hladila za vlasy a hlácholila. Erikove kŕče boli intenzívne, neprestávali, opakovali sa v pravidelných intervaloch. Katarína sa rozhodla šľapnúť na plyn a zrýchliť. Začalo poprchávať a hmla sa zdvihla z ničoho nič ako divadelná opona pred predstavením.
- Už len toto nám chýbalo - ozvala sa Erikova mama.
Kataríne vyschli pery, ruky sa jej začali potiť. Chcelo sa jej kričať. To je deň. Zatrúbila na protiidúce auto. Musí to zvládnúť. Pri zatáčaní doľava dostalo auto šmyk a narazilo na strom. Na križovatke stála dopravná hliadka. Policajt pozorným, neprehľadnutým okom všetko registroval.
- Viete akého priestupku pani šoférka ste sa dopustila ? -
- Nesieme do nemocnice chlapca, má epileptický záchvat - .
Policajt otvoril dvere na aute , chytil ho do náručia a preniesol do svojho policajného auta.
- Prestúpte si všetci - zavelil.
Keď doniesli Erika do nemocnice, lekári ho preniesli na intenzitku. Ošetrujúci lekár mu pichol injekciu. Na chodbe vládlo biele ticho, ktoré skľučovalo a pripomínalo bolesť. Pani Trníková bola ponorená pohľadom na svojho syna. Primár detského oddelenia vošiel do izby číslo päť, kde Erik ležal. Ozval sa.
- Pani Trníková netrápte sa , syn je v dobrých rukách -
- Choďte domov, Erik už pokojne spí -
Erikova mama ešte dlho stála pri jeho posteli, kým si uvedomila, že ozaj nič nevyrieši, keď ostane v nemocnici. Katarína stála pred nemocnicou. Zovierala v ruke mobil, až sa rozhodla zavolať Lacovi, aby auto odtiahol do servisu. Keď to Laco počul, vyhrklo z neho.
- Typická žena -
Katarína to nechala tak, nechcela sa hádať. Doma ju čakal byt na ruby. Tento deň bol ozaj na dračku. Petrovi vyrozprávalo , čo sa stalo. Pochopil to, i on by konal tak isto.
- Si statočná žena, vážim si to -
A pobozkal ju.
Na druhý deň skoro ráno ktosi zazvonil. Katarína si obliekla župan, šla otvoriť. Vo dverách stál policajt, ktorý ich doviezol včera do nemocnice. V ruke držal jej kabelku.
- V včerajšom zhone ste si ju v našom aute pozabudla -
- Na pokutu za včerajšiu rýchlu jazdu pozabudneme -
- Erik sa už prebudil -
- Má sa dobre -
Podal jej kabelku do ruky. Nestihla sa mu, ani poďakovať a stratil sa kráčajúc dolu po schodoch. Katarína zavrela za sebou dvere. Z dnešného rána mala dobrý pocit. Tak predsa na tomto svete existuju ľudia pomyslela si a vošla k Lacovi do spálne.
