Takýto upršaný nečas všetkých prekvapil, najmä mňa, to musím priznať úprimne. Jesene bývajú pre mňa kritické a to hlavne, čo sa týka môjho zdravotného stavu. Sústavné bolesti hlavy na mraky, až máte pocit, že vyskočíte z kože. Nič nepomáha, častokrát som bezradná, neviem čo mám robiť, a potom tá podráždenosť, ktorá s tým prichádza. Nervozita doma, v práci a nie a nie si pomôcť.
Občas strácam nad sebou súdnosť a bolesti neprestávajú.
Neviem, či je to migréna, alebo senzibilita na počasie, čo ma trápi. Všimla som si, že hlava mi ide prasknúť pri náhlej zmene počasia. Niekedy to vôbec nezvládam. Viem, trebalo by s tým niečo robiť, zájsť k lekárovi, ale kto má čas navštevovať dnes ordinácie a sedieť v nich. Vždy si poviem, zbytočná strata, vyrieši to nejaká tabletka..
Zdvíham sa z postele, vstávam a idem do kuchyne, z hornej skrinky kuchynského drezu vezmem jeden Paralen a zapijem ho vodou. Zhasnem svetlo, vchádzajúc do spálne k Petrovi
- Peter, Peter..., – poviem si pre seba polohlasne, hodím na manžela svoj pohľad a myslím si o ňom svoje. Môj manžel sa ani neunúva, aby ma zaregistroval, že jeho žena vošla k nemu do postele. Iba sa mi otočí chrbtom a chrápe ako motorová píla.
Celý Peter, kývnem hlavou, privriem viečka a snažím sa zaspať, ovšem ak budem vedieť pri manželovom chrápaní. To mu je jedno, čo sa okolo neho robí, môžu pred ním padať rovno bombardéry, ani si to nevšimne a spí si ďalej.
Tabletka zaberá, bolesti ako – tak ustupujú, snažím sa zaspať, veď je len pol piatej. Zadriemem a spánok mi padol vhod. Okolo pol šiestej vstávam trocha rozjarená, dalo by sa povedať bez bolesti a to mi pridáva na nálade.
Pristúpim k oknu, otvorím ho a trocha vyvetrám. Zacítim ostrosť vzduchu, ktorý vdýchnem do pľúc a patrične si ho vychutnávam. Vietor mi bičuje tvár, konečne sa cítim skvele, napriek tomu si dávam záväzok, že predsa len zájdem k lekárovi.
V kuchyni si spravím raňajky, syrový chlieb so šunkou a mätový čaj. Milujem túto kombináciu a raňajšie menu si vychutnávam s chuťou. Potom nastáva moja chvíľa, spravím si kávu, bez nej to jednoducho nejde. Káva musí byť.
Nechám zovrieť vodu v kanvici, zatiaľ, čo voda dosahuje bod varu, do šálky si dám pravú popradskú a pomaly kávu zalievam.Vychutnávam si túto priam božskú vôňu, sadám k stolu a vychutnávam ju.
Na sídlisku začína ranný ruch. Autá sa náhlia, za sebou vytrubujú, predbiehajú sa v jazdných pruhoch. Električky a autobusy sú v každodennej permanencii. Rušná križovatka v meste prežíva svoj každodenný rytmus. Skvelé divadlo. Škoda, že nie som kameraman, zachytila by som tento zmätok a náhlivosť ľudí hneď zrána.
Chytím šálku a tanier a umyjem ich vo výlevke. Svoj ranný rituál mám za sebou, treba zobudiť deti, Sáru a Olivera. Sára, staršia dcéra, má už zodpovednosť, budí sa okamžite. Vie, musí stihnúť všetko a načas byť v práci. Iba nedávno začala robiť pre firmu Zanuss – American, táto zahraničná firma, zaoberajúca sa distribúciou produktov, sa jej veľmi pozdáva. Je šikovná, perspektívna, ekonomiku ovláda, skôr či neskôr postup má zaručený. Vždy jej vravím. – Len sa drž svojej práce a šancu nevypusti z ruky!
Vstúpim do Oliverovej izby, ten sa robí, že ma nepočuje, akoby moje slová zanikli do neznáma.
– Tak vstávame, Oliver, vstávame. Je čas otvoriť oči a začať nový deň. –
- Ale, mami, nechaj ma spať! –
- Žiadne nechaj ma spať! Vstávaš do desiatich minút. Jasné? – Môj hlas znie rázne a prísne.
Synovi tak neostáva nič iné, ako vstať. Nabehne do kúpeľne, umyje si zuby, tvár ovlaží a sadá si za stôl v kuchyni, kde už na neho čakajú prestreté raňajky. - Otec vstávať nemusí... – sťažuje sa syn! –
- Má dovolenku. Prídu majstri nastaviť nové garniže na stenu a opraviť vodovodný kohútik, pretože tečie. Tak si môže dovoliť vstať neskôr. - zareagujem. Idem sa obliecť a pripraviť sa na odchod. Najprv však pristúpim k Sáre a poviem.
- Za chvíľu odchádzam. Postaraj sa o Olivera! –
Sára prikývne, berie to ako samozrejmosť. Ja si zatiaľ sadnem na chodbu a naťahujem si čižmy. Práve si chcem z vešiaka zobrať kabát a čiapku, keď niekto zaklope na dvere. Idem otvoriť. Vo dverách vidím prestrašenú susedu, tvár ma poblednutú a ledva tají dych. Je celá roztrasená.
- Pani, suseda, prepáčte, ale súrne potrebujeme pomoc. Syn Tomáš dostal epileptický záchvat. –
- Isteže. – dodám. Bleskovo beriem kľúče od auta a bežím dolu po schodoch. Otočím sa k susede a poviem. – Budem na parkovisku. Počkám vás tam. –
Zrýchlim krok, náhlim sa...., dobre viem, čo suseda prežíva. Dcéra mojej sesternice Betka je epileptička. Na vlastné oči som videla neterin záchvat a bol to pre mňa nepríjemný zážitok na celý život. Čakám netrpezlivo pred blokom, vopred nechávam otvorené dvere na aute, aby chlapec mal voľnejší prístup na zadné sedadlo.
Pozriem sa na vchodové dvere, jej krídla sa otvoria, vidiac suseda zo štvrtého poschodia, ako v náručí nesie syna a prichádza ku mne na parkovisko. Tomáš sa zvíja v kŕčoch doslova ako živá mŕtvola. Z úst mu vyteká slina a oči má tak meravé, že ma premkne neskutočný strach, či to ten chalan vôbec prežije.
- Uložte ho na zadné sedadlo. – usmerním Tomášovho otca a sadám si k volantu.
Kľúčom naštartuje a vyrážame, smer cesty je jasný – nemocnica.
Susedovi sa príliš rozprávať nechce, cez spätné zrkadlo hľadím na neho, má slzy v očiach. Pohladí syna, ktorý zastoná a prihovorí sa mu. – Bude dobre uvidíš, Tomáš. – rozhodne otec za všetkých. V tej chvíli to tak veľmi chcem aj ja, aby to tak bolo.
V nemocnici slúži postarší lekár, zdá sa skúsený na to, aby túto situáciu zvládol. Sused priam vbehne s meravým synom do ambulancie a lekár ďalší komentár k Tomášovmu zdravotnému stavu nepotrebuje.
- Často dostáva epileptické záchvaty? –
- Tento polrok ma tri. – rozhovorí sa Tomášov otec.
- Vždy mu pred záchvatom búši srdce, pätnásť minút je pri vedomí, až potom odpadne. –
- Sestra, Apaurin injekčne a magnézium. Pacienta dáme na izbu číslo päť. –
Zdravotná sestra koná podľa príkazov lekára, pichnutý Apaurin uvoľňuje Tomášovi kŕče a jeho otec sa zdá pokojnejší. Pokúsi sa aj o úsmev na tvári. Verí lekárom, veď čo iné mu aj zostáva....
- Syna si tu niekoľko dní na pozorovanie necháme. Pán, Skalka, môže byť spokojný, váš syn je v dobrých rukách, verte mi. – povie lekár a my sa pomaly lúčime.
Schádzame dolu po schodoch von z nemocnice. Na parkovisku ma Tomášov otec osloví.
- Zabudol som sa vám za všetko poďakovať, čo ste pre nás urobili. –
- Rada som pomohla. Vždy pomôžem ak viem. – a pokračujem.
- Zveziem vás domov, ja budem musieť ísť rýchlo do práce. Meškám. -
Cestou domov prehovoríme pár viet a vedieme rozhovor ako susedia, ktorí sa dobre poznajú.
- Je to ťažké zmieriť sa s takouto chorobou syna? – spýtam sa.
- Už sa to zlepšuje, tie záchvaty nemáva Tomáš tak často. Keď mal šesť rokov bolo to oveľa horšie, vtedy ich mával každý druhý mesiac.-
- Musím povedať ako rodičia to zvládate statočne. –
- Skôr manželka to berie tragickejšie, viac osobne, je predsa len jeho matka. Ja som ten, čo musí byť všetkým oporou. –
- A sme tu. – sused otvorí dvere na aute, ešte raz sa mi poďakuje a vchádza do bloku.
Ja mám pred sebou svojho šéfa, ako zúri, že som sa neozvala, že prídem neskôr. V danom okamihu sa to ani nedalo, bolo treba riešiť iné veci, dôjsť čím skôr do nemocnice a pomôcť Tomášovi. Som rada, že sa má lepšie.
Snažím sa byť čím skôr vo firme. Myšlienky ukladám do svojej pamäti a premietam si, čo sa stalo.....Myslím na svoje deti, som rada, že oni takéto problémy nemajú.
Vojdem do kancelárie, kolegyňa sklonená nad papiermi ukladá akési zmluvy. Pribuchnem dvere a spýtam sa jej. - Šéf ma nehľadal? Meškám. –
- Nemal čas, už okolo osem dvadsať na neho čakala rakúska firma výrobnej jednotky Austria day, s ktorou bude spolupracovať. Zrána mal s nimi rokovanie, trvá ešte doteraz.
- Dnes to bolo príšerne ráno. Deň sa mi nezačal najlepšie. Susedov chlapec dostal epileptický záchvat. Potreboval súrny odvoz do nemocnice. -
- Tak to máš deň na dračku. – povie kolegyňa.
- Veru a ešte nie je ani večer. Kto vie čo ma čaká doma. – Sadnem si za stôl a vydýchnem si.
Môj pracovný deň začína.
