Táto električka si ma pamätá ako mladého vodiča, ktorý prišiel do Bratislavy za prácou a zapustil tu rodinné korene. Je 11. júna 1972. Práve mám službu. Jún spaľuje všetko, čo sa dá. Mám rád svoje povolanie. Tú povinnú jazdu životom - najkrajšie na tom je, keď jazdíte bez kolízie, s čistým štítom. Tak ako sa má a hreje Vás pocit, že ovládate svoje remeslo v každej chvíli.
Mám 36 rokov, touto trasou so železničnej stanice na Račianske Mýto, smerom do Rače a späť poznám, že by som mohol jazdiť na slepo. Som spätý s volantom odjakživa. Volant je môj údel, môj osud. Otec bol vodičom autobusu. Keď zavesil toto povolanie na klinec , odchádzal do dôchodku bez jedinej havárie. Dopravný podnik bol naňho právom hrdý. Vždy som miloval vôňu benzínu. Všetko, čo malo kolesá bolo mojim hobbym. Spev električky ma vedel vždy nesmierne upokojiť. I ja som privoňal k tomuto povolaniu a vôbec neľutujem.
Som rozvedený, mám dve deti, dve ruky, ktorými ich dokážem uživiť, jeden volant a tisíce kilometrov za sebou bez kolízie, bez jedinej nehody. Práve zabočujem na Račianske Mýto. Je ako si rušno o pol desiatej ráno. Ľudia ako v labyrinte veľkého mraveniska sa náhlia a hľadajú dávno stratené. Do električky nastupuje pán v zrelom veku. Má na sebe tričko s nápisom Elán. Sadne si a pozerá pred seba. Vonku už je 17 stupňov celzia. Nezdá sa, že by dotyčný bol plný elánu. Často si utiera pot z čela a celý je nesvoj. Prihováram sa mu.
- Je Vám nevoľno? -
- Neznášam horúčavy - odpovie. Nie je mu však všetko dvakrát jedno. Nevoľnosť, akoby sa uňho stupňovala. Zbledne a odrazu sa začína triasť.
- Pomóóc, pán dostal epileptický záchvat -. Ktosi kriči zo strednej rady. Volajúca pani o pomoc je celá bez seba. Musím zachovať kľud a rozvahu. Urýchlene volám dispečing, aby poslali rýchlosanitku. Naskočí červená a my stojíme v pravej chvíli. Prichádzam k mužovi a pýtam sa ho ako mu pomôcť. Zreničky má veľmi zúžené. Stisne mi silno ruku, pritom sa klepe. Akoby tým chcel povedať, že potrebuje moju pomoc. Držím ho za ruku a ubezpečujem ho, že všetko dobre dopadne.
- Podajte mu vodu -
-Možno ho to osvieži v tej horúčave -
- Bože chráň. - poviem.
- Epileptikovi sa v taký čas voda nesmie podať -
- Je v bezvedomí - Mohol by sa zadusiť -
Sanitka už je tu. Všetci si vydýchneme. Lekári vstupujú do električky. Podávajú mu injekciu a vynesú ho do sanitky na nosidlách. To je deň pomyslím si a ospravedlňujem sa cestujúcim za meškanie. Chápu to. Bolo to nevyhnutné. Každý je spokojný. Skončilo sa to ako sme si to predstavovali. Pán v zrelom veku je v bezpečí. Dnes sa rozbieha deň zlým smerom. Chorý v električke, vonku horúčava na nevydržanie. Budem rád keď sa mi skončí smena. Z pravej strany beriem fľašu a odpijem si. Vyschlo mi v krku. Situácia sa ukľudnila. Dieťa na na kolenách svojej matky sa už usmieva a veselo džavoce. I ja mám akosi dobrý pocit, ktorý ťahám za sebou. Cesta ma vyšťavila ako baterky. Keď skončím, dám si kávu. Oddýchnem si a predýcham skutočnosť , ktorú sme prežili. Deň sa nesie pomaly, všetko sa zdá tak ako má byť. Ešte pár okružných jázd smerom zo železničnej stanice do Rače a späť a môžem povedať fajront.
Prežívam tieto okamihy veľmi dramaticky. Slnečné lúče sú horúce na dotyk. Ľudia nastupujú o prežívajú svoj osud naplno. Stačí počúvať, byť svedkami ich šťastia i malých tragédií. Keď kolega Pavol Bartík strieda so mnou službu, som nesmierne rád. S brašňou okolo pliec opúšťam svoju starú, dobrú, električku. Nastupujem na autobus, keď mi zazvoní mobil.
- Kde si Oci ? -
- Už idem domov -
- Eva si zlomila nohu -
Nestačilo toho dnes? Udalosti sa zbehli príliš rýchlo. Ráno v električke epileptik, popoludní si dcéra zlomí nohu. Kolotoč každodennosti začína. Nestačím sa s pamätať z jednej tragédie, ďalšia je tu. Erike nakážem , aby bola pri Eve. Sú v nemocnici. Idem za nimi na Kramáre. Tie moje dievčatá vždy čosi vyvedú. Vchádzam do dverí úrazového oddelenia tak prudko , že vrážam do mladej ženy. Ospravedlňujem sa.
- Mám tu dcéru -
- Mala úraz - Sestry na oddelení sa pýtam , kde leží Eva Horákova.
- Ste? - Pýta sa akoby som spadol z višne.
- Som jej otec - Vyzerám príšerne. Strapaté vlasy, rozopnutá košeľa, strach v očiach , ktorý desí.
- V poriadku - izba č.3 -
Vpúšťa ma k dcére. Otvorím dvere. Erika drží Evu za ruku, tá má slzy v očiach.
- Čo sa stalo Preboha?- Pýtam sa.
- Dvanásťročný chlapec skoro podbehol pod auto -
Chytila som ho za ruku a na vozovke ma zachytil motocykel -
Dvere sa otvorili. Vchádza lekárka s rongenovými snímkami v ruke. Sedíme ako na ihlách. Operácia, alebo iba zlomenina? Otázka, ktorá vystáva v tejto chvíli.
- Dobrý deň -
- Som lekárka Kalinová -
Pozrel som sa jej po prvýkrát do očí. Boli nesmierne krásne. Modré ako obloha, ktorá si tyká so slnkom.
- Nesiem Vám výsledky vyšetrenia -
- Je to iba zlomenina - Nohu zasádrujeme -
- Ďakujem pani doktorka - Oslovím ju a som šťastný.
- Nemáte za čo pán Horák -
- Všetko bude v poriadku -
- Nechám Vás o samote - Máte si čo povedať -
Lekárka sa stráca vo dverách. Viem dcéra je v dobrých rukách. Je to na mňa priveľa. Slnko zapadá za horizont. Ľudia sa náhlia ulicou k rodinám, k svojim blízkym. Autobus zastal na zastávke. Hlavná križovatka k večeru ožíva. Srdce mi od šťastia bliká ako semafor. Hľadím večeru do tváre. Neskutočný scenár ako z filmu na pokračovanie. Všetci stojíme na Hlavnej s údelom, ktorý prináša osud sám. Len keby tých malých osobných tragédii bolo čo najmenej a v očiach nám vždy svietila zelená. Pozriem sa na dievčatá. Viem, ťažko čosi na tom zmením.
