Súrodencov nemám a na škole a internáte mám kamarátov, že by som ich mohol spočítať na jednej ruke. Vždy som sa rád vracal do rodných Košíc k rodičom, k svojim blízkym . Sediac za oknom sledujem kvapky, ako stekajú jedna po druhej po skle a ticho, nebadane padajú na koľajnice.
Aké zvláštne, pripadajú mi ako priamky osudu, ktoré sa pretnú a nájdu raz svoj pevný bod.
Vraciam sa k rodine k mame, k otcovi. Zahľadím sa cez okno, vlak sa rozbieha.
Sedím sám, hľadím na daždivú jeseň a premýšľam.
Vraciam sa, idem domov, napriek tomu neviem, či som spravil dobre, že som nasadol na vlak. Mohol ostať na internáte, prečkať víkend a v pondelok rozbehnúť svoj bežný, školský týždeň, ktorý ma čakal .Otec.., zamyslím sa, akoby som bol rád keby....,
Chytím do ruky zbierku básní.
Domov sú ruky, na ktorých smieš plakať, znejú mi podvedome slová básnika. Mám rád poéziu, upokojuje ma. Zvlášť poéziu Miroslava Válka. Domov sú ruky....., čítam a zamýšľam sa nad život, aký je. A najmä aká je báseň, poézia. Je presne taká, aký je život sám.
Náhle ma vyrušia ďalší cestujúci, ktorí si ku mne prisadnú. Postaršia žena si sadne vedľa mňa, má miestenku číslo 45, oproti nej si sadne mladý muž. Môže mať tak sedemnásť, hneď však vidieť, že to medzi nimi neklape, žena sa prihovorí k chlapcovi.
- Lacko, nemyslí si, že, keď sa takto budeš správať, že budeme hrdí na teba, ako na syna. Kroť sa, lebo dopadneš zle! –
Mladíka skoro zodvihne zo stoličky, upriami svoj zrak na ženu. Kypí v ňom zlosť, potvrdilo sa, je to vzťah matka verzus syn, ktorí si príliš nerozumejú. - Neser ma, mami, a nezavadzaj! -
Vstáva, dvere sa za ním zavrú a už ho nie je.
V tom si spomeniem na mama.
Je to najlepšia mama, aká len môže existovať, starostlivá, chápavá, vždy stojí pri mne v dobrom i zlom. Mám ju rád, trápi ma však vzťah s otcom, s ktorým sa príliš nepohodnem, sme rovnakej povahy a tvrdohlaví na to, aby sme si rozumeli.
Napriek tomu mám svojho otca rád.
Matka chlapca sa cíti nepríjemne, mrzí ju, ako sa jej syn zachoval. Tvárim sa inkognito, akoby sa ma celá záležitosť netýkala a ďalej pozerám cez okno. Pomaly vchádzame do Trnavy, do kupé nastúpi postarší pár, muž a žena, tá sústavne rozpráva čosi mužovi, riadi ho.
Je zreteľné je pod papučou.
Cesta ubieha pomaly, cestujúci vystupujú a nastupujú, každý prežíva svoj príbeh, ako i ja. Sme kde si pri Ružomberku, dvere sa otvoria a k nám vstupuje krásna slečna, blondína, žena na pohľadanie, ako sa patrí.Je mi blízka, odkiaľ ju poznám, poznal som kedysi dievča s podobnými očami, zamyslím sa....., veď je to Romana, moja prvá tajná láska zo základnej školy. Naberiem odvahu a prihovorím sa jej. – Romana, si to ty?- Usmeje sa na mňa.
- Spoznávaš ma? – Púšťame sa do rozhovoru, ešte vždy si máme čo povedať.
Odrazu sa stratia všetky starosti, problémy hodím za hlavu a venujem sa Romane. Tajné školské časy, prvá cigareta na školskom dvore, prvé lásky na lyžiarskom. Smejeme sa a spomíname. Nakoniec rozhovor musíme prerušiť, Romana pomaly vystupuje. Lúčime sa, prehodíme pár slov na rozlúčku, nechávam jej svoje číslo. Sľubuje, že mi určite zavolá. Som rád a veľmi šťastný.
Už príchodom do Košíc sa mi mení nálada. Som konečne doma.
Vystúpim z vlaku, naši ma už čakajú pred stanicou, nastúpim do auta a odchádzame. Dokonca i otec je rád, že som prišiel, vidieť to na ňom, usmieva sa. A mama? Tá sa nevie, čo má od radosti robiť. Hľadí na mňa ako do zrkadla, zachytím jej pohľad.
- Som tak rada, že si prišiel domov . – teší sa.
- A ja som rád. – súhlasne poviem.
Prekročím prah domu, môj svet je iný, krajší zároveň . Som doma. S rodičmi sa najem. Vyhladol som som, cesta bola únavná a málo času na jedlo pri tomto zhone, náhlení sa sa na vlak. Otec sedí pri stole, naberie mi polievky a povie. – Guľášová. Varil som ju pre teba. – Je skvelý kuchár, až na niektoré nedostatky, ktoré by na sebe mohol odstrániť, aby sme fungovali ako normálna a šťastná rodina.
Keď sa najeme dlho sa rozprávame, čo nového v škole, na internáte, čo nové sa stalo doma. Som tak rád, tak predsa pohli sa brehy, uvedomil, že má jediného syna, pre ktorého má zmysel žiť.
Mama si ľahne, je už uťahaná, má toho veľa, práca, domácnosť, je to na ňu priveľa.
A my dvaja s otcom sa dlho rozprávame, nikdy som sa tak dobre necítil, naplňuje ma pocit, že konečne si s otcom rozumiem. Dočkal som . Otec je milý, iný, zhovorčivejší, načiahne sa na naberačku a spýta sa ma.- Nabrať ti ? Polievky je dostatok . –
- Môžeš . – poviem a vidím na otcovi ako je na seba hrdý.
Pochopil, že ho mám rád, má zmysel pre koho žiť.
A potom dlho spomíname na starkých, najmä na starkého, ktorý mal veľmi rád polievky. Jeho raňajky bola dobrá, zápražková polievka. Takú vedela robiť iba naša starká. Starý otec bol železničiar, miloval svoju práca a nás vnukov, najviac však lipol na mne, na najstaršom vnukovi. Otec spomína na detstvo a ja počúvam, nachádzame si jeden k druhému cestu a to ma nesmierne teší. Asi mu chýbam, tým, že som viacej na internáte, nie doma, cíti prázdnotu, syna nemá doma.
Až nakoniec rozhodnem. - Otec, poďme spať. –
V posteli rozmýšľam a premietam si mi rozhovor s otcom.
Od samého šťastia nedokážem zaspať. Pozerám cez okno na oblohu. Mesiac je v splne, visí na oblohe a nazerá mi do izby. Vie o mne hádam všetko. Až nakoniec zatváram, oči, chytá ma už únava. Teším sa na ráno, keď si môžem vychutnať fantasticky pocit domova, že som konečne doma, medzi svojou rodinou.
Ráno je perfektné, priam fantastické.
Vstávam a som plný dojmov, po troch týždňov som konečne doma. Rodičia mi už chýbali a chýbali mi aj priatelia. Vojdem do kuchyne, narežem si chlieb, natriem si ho so syrom a k tomu si dám paradajky. Pustím si k tomu rádio.Hrajú môj obľúbený Queen, Freddieho Mercuryho.
Sedím za stolom, nikto nie je doma, mama je v práci, otec musel niekde odísť. Vychutnávam si raňajky, ktoré chutia božsky. Pri pohľade na hodinky si uvedomím, otec dlho neprichádza, viem, kde je.
Keď neprichádza dlho, je v krčme.
Prečo? Pýtam sa sám seba. Prečo? Prídem domov a on takto....,
Vôbec sa nezmenil, je rovnaký, taký ako bol. Alkohol je mu prednejší ako rodina. Tu sa naše cesty rozchádzajú. Nechápem ho. Je mi z toho všetkého na nič. Najradšej by som sa pobral a vrátil späť do Bratislavy.
Umyjem riad, cítim samotu, tak neskutočnú samotu. Chytím do ruky pero a píše, musím sa vypísať vlastnou bolesťou, ktorá na mňa dolieha. Prečo otec, prečo?
Okolo jedenástej ako na zavolanie práve prichádza.
Už vo dverách vidím koľko bije, je spitý ako čík, ledva stojí na nohách.
Vstúpi do bytu a stojí, akoby ani o sebe nevedel, potom sa spamätáva, už je vo svojom živle .
A rozkričí sa na mňa. - Tak , čo mladý, prišiel si domov.? –
- Otec, prečo to robíš? –
- Musel som osláviť príchod svojho syna domov. – ospravedlňuje sa mi.
Pozerám na neho. Hnevám sa.
Najradšej by som ho prepichol očami, ja prídem domov a on sa spije ako sviňa. Nenávidím ho a práve preto to medzi nami nefunguje, preto si nikdy nebudeme rozumieť. Tak veľmi ma to bolí.
- A mater máš kde. Navarila vôbec ? – opýta sa ma.
Stúpne mi doslova tlak, začína robiť cirkus, ako to má vo zvyku, zničil mi detstvo a ani teraz nemám pokoj a kľud, keď prídem domov ako študent.
- A ty si robil čo? Ožral si sa ako obvykle. – skríknem na neho.
- Ty mi budeš, zasran, čosi vyčítať? – otec na mňa zreve, otočí sa a strelí mi facku, až sa mi na - trhne pera a padám na zem. Nenávidím ho! Vstanem , utriem si krv a vbehnem do svojej izby.
Zavriem na seba dvere. Chcem byť sám.
Pomaly sa upokojujem, premietam si svoje detstvo, na ktoré by som najradšej zabudol.
Vyberiem z kufra zbierku básní Miroslava Válka. V jeho veršoch nachádzam pokoj a kľud.
Čítam a zabúdam na bolesť. Listujem v zbierke, konečne na srdci nachádzam vytúžený prístav pokoja. Chvejem sa, trasie sa mi ruka. Začítam sa. Domov sú ruky, na ktorých smieš plakať.
V tej chvíli ani nedýcham. A rozplačem sa.
