Chytí do ruky fotku, prejde ju prstami, zacíti akési zvláštne teplo v hrudi, akoby to bolo včera, keď prišli z pôrodnice a bytom zaznel jeho plač. V tom okamihu by sa jeho mužská hrdosť sa nedala vtesnať do slov. Stal sa otcom a prežíval najšťastnejšiu chvíľu vo svojom živote. Zahľadí sa ešte raz pre neho na tak známu tvár, slza mu vypadne z oka. Dnes je pre neho neznesiteľný deň, zapamätá si ho na celý život. Martinka dnes pochovali.
Obzrie sa okolo seba, koľko vecí mu pripomína, nehovoriac o tom, ako mu veľmi chýba.Dal by všetko na svete, keby tu teraz mohol byť. Chlapi nikdy neplačú, často mu vravieval. Má pocit, že sa rozplače, túži sa vyliať z bolesti ako rieka z vlastných brehov. Je sám doma. Silvia zostala s rodičmi, jej mamu táto rodinná tragédia doslova vzala. Milovala svojho vnuka, bola mu všetkým a dnes ho stratili všetci.. Bojuje sám so sebou, musí to akosi prežiť a spamätať sa.
Vojde do kuchyne, pristúpi ku kanvici a spraví si kávu. Pred týždňom tu sedel, zhováral sa s nimi a dnes je všetko preč. Bol na neho stále hrdý, ako len otec môže byť. Voda v kanvici zovrie, zaleje kávu a sadne si k stolu. Pozrie sa na hodinky, je pol piatej večer, dve hodiny po Martinovom pohrebe. Pred očami má stále ten istý obraz. Bolí ho, priam trhá mu hruď, obraz ako ho spúšťajú v rakve do zeme. Tá si ho navždy vzala, jemu nechala iba spomienky.
Tak málo na život, tak veľa pritom na bolesť. Dotkne sa šálky kávy, je ešte horúca.
Ani tú kávu si nedokáže vychutnať. Nikdy si to neodpustí, že mu kúpil bicykel. Laco je športový tréner cyklistiky, má na starosti žiacke mužstvo. S cyklistikou začínal v Trenčíne, pokračoval v nej na vysokej škole v Bratislave, kde dosahoval celkom slušné výsledky.
Drží šálku v ruke. Rozmýšľa. Pre jeho Martina tento šport na dvoch kolesách bola zvláštna kapitola : sám je majster kraja, majster Slovenska, cyklistiku majú jednoducho v rodine v krvi. Táto štafeta sa dedí u nich z pokolenia na pokolenie, a vôbec, Martin si inú dráhu ani nemohol vybrať. Dokonca i Silvia, Martinova mama je športový typ, to Laca a ju ako mladú krásnu vysokoškoláčku zblížilo a rozhodlo o ich vzťahu. Obaja doštudovali, v Bratislave si našli zamestnanie a tu sa začína ich príbeh.
Dopije kávu, šálku vyloží do výlevky a umyje ju.
Mal by niečo jesť, nemôže, dostať do seba, čo len jedno jediné sústo na lyžici Otvorí si radšej minerálku a napije sa.
Na mesto sadá súmrak, práve sa zvečerieva.
Zajtra bude pociťovať presne tú istú bolesť, bude mať tie isté pocity. Dobre vie, spomienky dokážu bolieť. Pred sebou má osudný pád, auto, ktoré na ceste nestačilo zabrzdiť a všetko ukončilo.
Nedá mu pokoj myšlienka vojsť do jeho detskej izby. Dotknúť sa aspoň na chvíľu predmetov, ktoré mu pripomenú syna. Túžba nazrieť dnu je silnejšia ako on sám, ako vlastná bolesť, ktorú prežíva. Pomaly vstáva, prejde chodbou a vchádza do izby. Martin vždy chcel patriť k víťazom a stáť v prvých radoch. Pristúpi k stolu, do ruky vezme veniec, získal ho na poslednej súťaži. Prázdnota, samá púšť, bolesť, slzy a prázdne dlane, v nich veľké nič, presne tak sa cíti. Koho nimi zajtra objíme? Pre koho bude žiť?
Je čas ísť ľahnúť si. Srdce mu bije ako splašený zvon, bojí sa, že mu vyskočí z hrude. Pocity v ňom vibrujú, napínajú ho celého do vytrženia. Nevydrží to. Dá sa uniesť bolesť otca, ktorý prežil vlastné dieťa? Zhodí zo seba nohavice, košeľu uloží do skrine a pokúša sa aspoň na chvíľu zaspať. Nemôže, nedokáže zavrieť oči a oddať sa pokojnému spánku. Bolesť v srdci mu to nedovolí.
Tak hľadí cez okno na oblohu a hľadá synovu hviezdu na nebi. Mesiac je zakliesnený medzi mrakmi, zachytí pohľadom okno, v ktorom sa ešte svieti. Laco by určite veci určite zmenil. Nehnal by Martina nestále vyhrávať.Učil ho v živote byť vždy víťazom.Vypomstilo sa mu to. Teraz je on porazený, zavzlyká a ticho plače do noci. Nadránom sa mu zatvárajú viečka, únava predsa len prichádza. Spánok má, striedmy, nepokojný a sústavne sa prehadzuje.
Keď Silvia príde domov ráno od mamy, nechá ho spať. Vojde do obývačky a len tak bezradne hľadí, ostáva verná myšlienkam na syna Zaborí hlavu do dlane a plače. Stratila ho. Bolí to nepredstaviteľne a matku zvlášť. Snažíte sa vychovať svoje dieťa a odrazu ho strácate. Nikdy viac k vám nepríde a nepovie vám to najsladšie slovo. – Mama. – Nikdy! -
Okolo ôsmej počuje Lacov výkrik. – Martinko, vráť sa! Vráť sa k nám! –
Pribehne k manželovi, chytí ho za ruku a pevne ju zovrie. - Pokoj, Laco, nejako to zvládneme. – hľadí mu do tváre. Laco otvorí očí, zachytí jej slová, ešte sa spamätá pre neho z tak ťažkého sna. Snívalo sa mu s Martinom. Odrazu sa zmätene spýta.
– Už si prišla? A Martinko je kde? – sedí pri jeho posteli.Táto otázka ju prekvapí, zasekne, a potom zo seba so slzami v očiach vydá.
- Martinko sa stal sa anjelom, stráži nás oboch. –
