Zacíti akési zvláštne teplo v hrudi. Akoby to bolo včera, keď prišli z pôrodnice a bytom zaznel jeho detský plač. Bola to najkrajšia hudba akú kedy počul, bol to hlas jeho prvorodeného syna. Jeho mužská hrdosť sa nedala vtesnať do slov. Stal sa otcom a prežíval najšťastnejšie chvíle. Zahľadí sa ešte raz na fotku, pre neho tak známu tvár, srdce mu ide z hrude vytrhnúť.
Dnes pochovali jeho jediného syna, jeho Martinka. Dal by všetko na svete, svoj vlastný život, keby tu teraz mohol byť s ním. Chlapi nikdy neplačú, vravieval synovi často, keď spadol, alebo len tak udrel sa pri svojich detských hrách. Chlapi nikdy nikdy nevyroní slzu, povzbudzoval ho. Bolo to na neho viac menej účinné a doma tak nebolo počuť často jeho plač.
Malo to na Martinka účinok, najmä, keď mu rany ofúkala mama. Bol to hotový balzam na jeho dušu. A vôbec Martin nebol nikdy plačlivé dieťa. So Silviou večer pred televíziou, keď už malý spal, sa smiali, ako jeho reči na neho zabrali. Dokázal by slzy vrátiť späť do oka, len preto, že mu ocko povedal. - Chlapi neplačú nikdy! –
Silvia tentoraz ostala doma so svojimi rodičmi. Starkí ťažko znášajú smrť svojho jediného vnuka, dalo by sa povedať ešte ťažšie ako oni dvaja. Starý otec, Lacov svokor má veľké výčitky. To on mu kúpil jeho prvý bicykel, to on ho učil bicyklovať sa, on môže za to, že Martinko takto dopadol.
Svokra zas sústavne plače. Zdá sa, že zapadla do depresie. Už aj na Silviu je to priveľa.
Keď Martinkovu rakvu spúšťali do hrobu, starká plakala, až tak, že chcela ísť za ním.
- Radšej do zeme zahrabte mňa. Môj život už nemá zmysel. – jej plač bol na nezastavenie. Darmo jej vravela Silvia, aby to tak nebrala tak osobne. Nikto za to nemôže.
Bola to božia vôľa...,
Vojde do kuchyne a spraví si kávu.
Je päť hodín, tichý bolestivý podvečer, ubehli iba dve hodiny po pohrebe a už mu Martinko chýba. Srdce mu trhá na mraky, nedovolí sa mu predýchať bolesť na vlastný kríž. Smrť si ho vzala, nechala mu iba spomienky, tak málo na život, tak veľa na bolesť.
Chytí do ruky kávy a odsrkne si z nej, je horúca a má tŕpku chuť, presne tak ako ich osud. Pochopí to iba ten, kto stratil svoje dieťa, svoje večné slnko na zemi. Nikdy si neodpustí, že syna motivoval na cyklistiku. Nikdy! Laco je tréner cyklistiky, má na starosti žiacke mužstvo.
Pre jeho syna tento šport bol zvláštnou kapitolou: otec bol majster Slovenska, cyklistika v rodine Stráňovských bola jednoducho v krvi. Iná cesta neexistovala, ani nemohla existovať, aby Martinko nepokračoval v otcových šľapajách.
Kto iný môže byť pre začínajúceho športovca vzorom v športe, i v živote, ak nie vlastný otec. Dokonca i Silvia je športový typ a hlavne šport i spojil na vysokej škole, zblížil a natrvalo upevnil ich vzťah. Obaja doštudovali, v Bratislave si našli zamestnanie a tu sa začína rozvíjať ich príbeh.
Dopije kávu, šálku vyloží do výlevky a umyje ju. Mal by niečo zjesť, nedokáže však nedokáže prehltnúť, čo len hlt jedla. Otvorí si radšej minerálku a napije sa.
Zvečerieva sa.
Zajtra bude pociťovať ten istý pocit, tú istú bolesť, čo teraz.
Strata jediného syna bude bolieť vždy, i po rokoch. Nedá mu, aby vošiel do jeho detskej izby, túži sa dotknúť sa svojou drsnou otcovskou dlaňou medailí, ktoré získal. Túži sa pozrieť na diplomy, ktoré visia zarámované na stene.
Martinko vždy bral iba víťazstvá, Laco bol na neho veľmi hrdý.Mal iba desať rokov a celý život pred sebou. Stlačí kľučku na dverách, vchádza dnu, až sa zachveje a spomienky z ničoho ožívajú.
Cíti prázdnotu, už nikdy nepohladí svojho syna. Nikdy mu nepovie. - Syn môj, môj Martinko. –
Mesto sa ponára do tmy, jeho bolesť je veľká. Chce zabudnúť, nemyslieť. Nežiť.
Stráca beznádej. Je opustený. Sám.
Zhodí zo seba nohavice, vyzlečie košeľu a uloží ju do skrine. Pokúša sa zaspať. Dokáže to však? Spánok na neho akosi neprichádza. Hľadí na strop a bdie. Noc ako čierny hrob je mu jediná verná spoločníčka. Iba nadránom, keď svitá, sa mu konečne zatvárajú viečka.
Zaspáva. Sníva sa mu o Martinkovi, aspoň v snoch bude stále pri ňom. V snoch, ktoré sa už nikdy nesplnia. Byť so synom, byť úplná rodina, ako predtým. Ten pád na poslednej súťaží, jeho náraz o kameň, jeho prvá prehra v živote. Smrť, ktorú nikto nečakal: rozbitá hlava, vnútorné krvácanie......,
Ani v nemocnici mu nedokázali pomôcť. Zomrel tak mladý. Bože! Prečo si to dopustil?
Keď Silvia príde ráno o ôsmej domov, manžela vidí v posteli, necháva ho spať. Vojde do obývačky a bezradne rozhliada sa na vôkol. Ako i jej veľmi syn chýba. Porodila ho, vypiplala. Martinko odišiel navždy. Nečakane, bez rozlúčky. Takáto bolesť sa nedá zniesť. Rozplače sa, vie, slzy, vždy pomáhajú vyliečiť každý žiaľ. Postupne sa jej uľavuje, utrie si tvár.
Už bolo plaču dosť! Musí byť silná! Musí sa žiť ďalej, i keď to bolí...
Okolo pol deviatej počuje z izby manželov výkrik zo sna.
- Martinko vráť sa! Vráť! – pribehne k nemu a zovrie mu dlaň a povie.
- Pokoj, Laco, nejako to zvládneme to. – otvorí očí, zachytí jej slová a spamätá sa . Nemôže tomu uveriť. Snívalo sa mu s Martinkom. Pozrie sa na Silviu a zmätene sa jej spýta.
- Silvia, už si prišla? Martinko je kde? – sedí pri ňom, neprekvapí ju jeho otázka. Iba na neho uprie svoj zrak a povie mu - Martinko sa stal anjelom. Stráži nás oboch. -
