Tí zvláštni rytieri v zelenom brnení. Ak k tomu priradíme krásnu, ozaj červeno- žltú jeseň, akoby z rozprávky, k človeku je iba krôčik. Vraví sa človek starne s jeseňou. Básnik Ján Smrek, túto tému vo svojich básniach používal často. Vždy ma fascinovala lyrika, akou to čitateľovi podával. Starnutie - ten symbol jesene, i stromu, ako takého.S tým, že stromy zostávajú, i keď ich skolí čas. Človek, ale musí odísť. Toto zamyslenie mi v októbri pripadá tak akurát. Naozaj aktuálne.
Je zvláštne. Čas letí. Včera sme boli deti. Dnes nám mladosť sfúkol vietor. Zajtra, pozajtra, nám zvráskavejú ruky. ani sa nenazdáme a život budeme mať za sebou. Však i mne bije už skoro rovných štyridsať.
Najkrajšie sú zvráskavené ruky našich mám - tie vždy o nás majú strach. Príliš sa o nás starajú. Pre matku vlastné dieťa ostane vlastným dieťaťom i vtedy, keď budeme mať päťdesiat.
Občas dostávam email od bývalej spolužiačky tiež poetky zo Spolku. Je príjemné si tak za emailovať. Zaspomínať na študentské časy, na našu mladosť. Čas kvapí, nechcem zdržiavať. Jeseň ostáva vždy zdrojom inšpirácie pre umelcov pre básnikov, ktorí jeseň vidia inými očami, ako iní umelci.
Jeseň občas sychravá v červenožltom kostýme s búrkou na koni. Inokedy s babím letom na perách. Tento rok je jeseň teplúčka, príjemná. Som rád, že nie je zima. Tak nie je zima ani v srdci . Teším sa na chvíle, keď si jeseň´skríži cestu so zimou. Napadajú ma Vivaldiho štyri obdobia.
Jeseň na ozaj prekvitá v každom umení. Obyčajný dážď je krásna hudba samá osebe.
Želám všetkým spokojnú jeseň.
