Jedno je viac než isté, Pavol si je v ženách istý. Mierne prešedivelé vlasy dodáva jeho mužskému výzoru akýsi šarm, charizma vyžarujúca z jeho tváre, by očarila nejednu ženu. Takto to bolo i v prípade Alici, ktorá nastúpila do firmy Lekros ako sekretárka. Všimol si ju prvý, mala tridsaťdva rokov, bola mladá a neskutočne krásna, bezdetná, štíhla s postavou topmodelky. Jej bujaré prsia mu nedali spávať od chvíle, čo ju zazrel. Na štyridsaťdva rokov sa cítil, vždy sviežo, videl sa v nej ako v zrkadle, túžil po nej, po dotyku vášni s ňou, akoby mal tridsať a dokázal milovať ako za mlada. Jeho dobrý kamarát Miroslav Skalický, šéf miestneho autoservisu mu vždy vravieval
- Po dvadsiatich rokoch, muž musí ženu vymeniť ako auto. –
Aj Pavol si pamätá, veľmi dobre, akoby to bolo dnes, keď vstúpila do jeho kancelárie. Mal dojem, že s ňou prišlo nové slnko do kancelárie. Očarila ho, bola dokonalá. Obdivoval na nej všetko od prvej chvíle. Dlhé vlasy po pás, úsmev
ako z obrazu Mona Lízy, tvár ako vystrihnutú z bulváru, vždy krásna a očarujúca. Zbadala som rýchlo zmenu na jeho správaní: neskoré návraty domov, nezáujem o rodinu, Pavlove časté návštevy v kúpeľni, jeho každodenné holenie mi navrávalo, že s našim vzťahom nie je čosi v poriadku. Cítila som, že u Pavla nastal nečakaný zvrat.
Počula som v práci akési šuškandy, že Alici sa vo firmy darí aj vďaka mojej polovičke.
Z postu sekretárky sa vypracovala na managerku, Pavol sa pre ňu stal číslo nambrvan a ona jeho večnou doménou, ženou, do ktorej sa zamiloval ako oheň do vody. Stratil pri nej hlavu, veľmi mu na nej záleží. Dni sa míňali ako rýchlik svoju trasu, nič sa však v našom vzťahu nemenilo.
Pavol si na ďalej kupoval nové obleky do práce i novú značkové kravaty, načisto sa zmenil, rodina preňho neznamenala nič. Alica mu začínala byť všetkým, zabúdať na jeho vlastnú rodinu preňho znamenalo znova milovať inú ženu. Dala som mu svoju mladosť, dve krásne deti, viac som už pre neho nepotrebná som menej atraktívna. Dá sa však omladnúť pri takejto skúške, ktorú prežívam?
Prichádza, ktorý budem musieť tráviť v nemocnici.
Musím sa vyliečiť, dostať sa z tejto zákernej choroby, aby som mohla ísť čím skôr domov. I keď ešte pretečie ešte veľa vody,verím, že sa z toho dostanem. Som na onkologickom oddelení. Je to nepríjemný pocit na srdci, keď každú chvíľu hľadíte smrti do tváre. Na oddelení je mnoho prípadov, ktoré možno nevydržia do rána,no viera žiť v nich je obrovská, viera, že sa vrátia domov k svojej rodine, k svojim blízkym.
Nie všetky prípady sa končia šťastne. Včera napríklad vyniesli z osmičky devätnásťročné dievča Katku. Mala rakovinu pľúc, prikryli ju bielou plachtou, položili na vozík a vyniesli z oddelenia. Takéto stavy sú neznesiteľné. Mám strach až som nedočkavá. Nohy musím mať stále v pohybe. Prechádzam sa po chodbe a som veľmi nepokojná, trápi ma fakt že som ostala bez svojich detí, bez Kamily a Romanka.
Dnes je akurát sobota, návštevný deň. Kamila by mala prísť každú chvíľu.
Čo však, Pavol, príde?
Po pod oknami kráča popoludnie ako každé iné. Čakám na svoju rodinu. Takýto pocit som dávno nezažila, naposledy som bola v nemocnici pred desiatimi rokmi, keď mi operovali žlčník. Pavol bol iný, starostlivý, bol pre mňa oporou, dnes však o takom niečom môžem akurát snívať. Ktosi sa už prediera davom, spoznávam v ňom dcéra.
- Som tu, Kamilka, tu...., - mávam jej ako o dušu. V tom zakopne o nohu muža, ktorý stojí pri dverách, zničená s taškou v ruke sa chce sa dostať k mojej blízkosti, objať ma a povedať.
- Som tu, mami, som pri tebe! ! – ospravedlní sa mužovi, ktorému stúpla na nohu, robí rýchle kroky, aby sa dostala, čo najskôr ku mne. Keď podíde ku mne, silno ju objímem.
- Kamilka moja. – a vrhnem sa jej do náručia. Zalesknú sa mi oči, dcéra dobre vie, čo cítim.
- Mami, som tu, tak konečne rozprávaj ! – povie.
A ja začínam rozpletať príbeh ženy, ktorá má nadelené na pleciach toho viac než dosť.Najhoršie sú večery v nemocnici. Lekári odídu do svojich pracovní, sestry ostanú v ošetrovni, zahĺbené do každodenných starostí. I mucha na okne akosi stíchne, akoby cítila, že i pre ňu sa môže uzavrieť kruh. Stačí, keď pavúk, lezúci na stene nastraží chápadlá a má ju hrsti. Samozrejme samota a smrť si s pacientmi na onkologickom oddelení podávajú ruky, bez toho aby im dali,čo len štipku nádeje, znova, nanovo žiť.
K večeru sa šerí tma do sivo - čierna, prediera sa cez ňu bolesť, čím ďalej sa vo mne prehlbuje ako vlastný kríž, ktorý neunesiem. Vonku okolo nemocnice svetlá pouličných lámp žmurkajú na seba navzájom ako staré dámy - Edisonky. Pred sebou vidím, slová svojej matky, bola veľmi veriaci človek. Vždy mi vravievala.
- S osudom sa treba zmieriť, len Boh vie prečo tak koná. –
Myslím na ňu, viem, musím bojovať, vyrovnať sa s osudom a žiť iba pre deti. Potrebujú ma, najradšej by som sa vyzliekla z vlastného žiaľu, ktorý ma trápi. Aká budúcnosť ma vlastne čaká? Na túto otázku nepoznám odpoveď, je v tejto chvíli veľmi podstatná a ja by som na ňu poznala rada odpoveď. Viem iba jedno, zajtra má čaká desivé ráno a v objatí vlastnej samoty to bude stále horšie a horšie. Je to presne tak, ako vravím.
Noc v nemocnici prebdiem so slzami v očiach. Iba nadránom, keď padá na mňa únava zaspávam na pár hodín. Zobúdzam sa zničená, nemocničné prostredie pôsobí na mňa zrána deprimujúco. Vyvoláva vo mne zvláštny nepokoj. Neostáva mi nič iné len si zvyknúť na štyri steny plnej samoty, občas viesť so sebou monológ, akoby to bolo, keby som bola zdravá a bola medzi deťmi. Ležím na posteli a som bezradná.
Hneď v prvý deň som som spoznala Kristínu, veľmi dobre si rozumieme a chápeme sa a to je hlavné. Po mojom prebudení otvára oči i ona, prichádza k umývadlu, umyť si tvár. Pozrie sa do zrkadla, skutočne je to krásna žena, vidieť to hneď na prvý pohľad. Po rannej hygiene sa zastaví pri mojej posteli a sadne si ku mne.
Vidím, že je smutná, tá typická melanchólia a bolesť z jej tváre vychádza neustále.
- Nebuďte taká! Smútok zahoďte za hlavu a skúste, prosím naplno žiť! – upriamim na ňu svoj zrak, chcem jej pomôcť, pretože viem, akú bolesť prežíva....
- Viete, neviem si predstaviť, že stratím ženskosť tým, že mi odrežú prsník. – v podstate ju chápem.Keby sa takéto čosi stalo mne, ani ja by som sa s tým nedokázala vyrovnať. Ženy to mali a vždy budú mať v živote ťažké.
Kristína sa potrebuje vyspovedať, priamo na rovinu povedať, čo ju trápi. Nechám ju nech sa vyrozpráva a spoznávam v nej inú, dalo by sa povedať výnimočnú ženu, ktorej patrí môj obdiv a úcta.
Sme si odrazu bližšie, zverujeme sa so všetkým, čo nás trápi, až si na koniec nášho rozhovoru si potykáme. Pomáha nám to veľmi, opadne z nás neskutočná ťarcha, ktorá nás ťaží.Tina však už dlho rozpráva, až ma chytá z nej depresia. Obrátim sa k nej a naznačím.
- Dobre Kristína, ak dovolíš idem na chodbu. – nechávam ju v izbe, potrebujem byť trochu sama, so svojimi bolesťami, ktoré ma trápia a ktorých sa možno nikdy nezbavím.
Na popoludnie je na oddelení ticho, pacienti sú v izbách a spia, ja, ale akosi spať nedokážem. Vychádzam sa prejsť sa na chodbu. Zdravotná sestra z ošetrovne si ma všimne a osloví ma.
– Pani Bačinská, zajtra ráno vás budeme musieť zobudiť skôr. Treba vám zobrať krv, zisťujeme stav vášho hemoglobínu a stav železa. Nemusíte sa ničoho obávať, je to jednoduché vyšetrenie –
- Samozrejme. – Nestačím sa ani z orientovať z rozhovoru a na chodbe stretávam našu babenku, zlatú milú babičku s bielymi vlasy, ktorej staroba a prvé vrásky už dávno ukázala svoju tvár.Túto starkú sme si na izbe s Kristínou veľmi obľúbili a majú ju radi sestričky i lekári na oddelení. Babulienka je plná úsmevu, vždy sa na každého usmieva a rozdáva dobrú náladu, aj teraz sa mi pozdraví, jej úsmev je plný sviežosti, nedá mi a priamo sa jej opýtam. - Babi, ako to robíte, že máte stále dôvod na úsmev. –
- A čo mám robiť, dcéra moja? S úsmevom, sa žije ľahšie. – a kráča vpred chodbou smerom k zdravotnej sestre.
K večeru nás čaká ešte primárska vizita, primár to akosi cez deň nestihol.
Na nej ho spoznávam a vôbec celý zdravotný personál. Zdá sa skvelý človek, pristúpi ku mne a spýta sa ma. - Ako sa máme, pani Bačinská? –
- Vcelku dobre, aj keby to mohlo byť lepšie.Chýbajú mi deti, ich prítomnosť. –
- Pomaly príde i to. Zajtra vám vezme krv a budeme vedieť viac. Podľa toho vám nastavíme liečbu. – výraz mojej tváre je pokojnejší, ukľudňujem sa. Viem, raz pôjdem domov, len otázka znie. Kedy ? Keď sa to tak vezme len teraz som prišla. Možno chcem od života veľa, chcem naspäť iba to, čo mi vzal, zdravie,to najhlavnejšie a byť taká aká predtým.
- Keď sa cítite, milé dámy, trochu lepšie, to neznamená, že ste úplne zdravé..... – konštatuje primár a venuje sa pri vizite Kristíne.
- A čo, vy pani Kristína? Ako je to s vami pred zákrokom? –
Kristína neprestáva, žije sústavne s filozofiou, že jej odrežú prsník a nebude ženou pre svojho manžela. V tom si povzdychne a povie.
- Manžel ma určite nechá, čo budem robiť s dvoma deťmi? –
- Viete pani Kristína, také reči nie sú na mieste, zachraňujeme vám život, ak nechápete a neuvedomujete si to. Musíte si to konečne uvedomiť. – vidieť na primárovi, že stráca trpezlivosť, radšej sa otočí k našej babenke a spýta sa jej na jej zdravotný stav.
- Však ja som už zdravá, chcem ísť už domov. –
- Dnes príde váš syn, s ním dohodneme všetko podstatné. Starkej sa rozžiaria oči a je šťastná. - Tak by som rád videl všetkých, s dobrou náladou a optimizmom žiť. – a primár vychádza z nemocničnej izbe a pokračuje vo vizite.
Neprestávam myslieť na svoje deti, bojím sa, či zvládnu situáciu sami doma. Našťastie Kamila sa dokáže sa o Romana postarať. Viem, že dcéra dnes príde, to jediné ma utešuje. Donesie mi pár veci, ktoré mi chýbajú pre pobyt v nemoci, veci, ktoré tu budem potrebovať.Som netrpezlivá, pozerám na nástenné hodiny a najradšej by som očami posúvala čas vpred. Vraciam sa k spomienkam na domov rodinné prostredie, keď sme boli ako rodina, keď aj Pavol sa správal ako manžel, hlavne ako otec. Naplňuje ma to istotou, že domov sa bude nedohľadne blízko. Verím si a dúfam v to. Prejdem chodbou, zachytím sestričkin pohľad.
Hľadí na mňa a spýta sa ma.
- Nie je vám zle? Ste bledá, dnes akosi bez nálady. –
- Nie, iba sa neviem sa dočkať dcérinej návštevy. –
- Príde určite. Buďte pokojná. –
Na chodbe sedí utrápená staršia žena, môže mať tak sedemdesiatku na krku. Sediac na stoličke má slzy v očiach a plače. Sadnem si ku mne a utešujem ju Som už taká, rada pomáham každému.
- Nechcem, aby prišli deti. Chcú ma dať do domova dôchodcov. Najradšej by som sa vrátila do svojho jednoizbového bytu, tam mi je dobre. Deti vravia, že sú pracovne vyťažené, nedokážu sa o mňa postarať a vraj som veľmi chorá. Neverím im. –
Za pár minút tu je obed, okamžite ako sa najem a prichádzam na iné myšlienky Veľmi sa teším na Kamilin príchod. A po obede akosi i čas ubieha rýchlejšie.
Keď sestrička pred druhou otvorím dvere na oddelení, Kamilu už vidím stáť vo dverách. Konečne je tu.
Obe kráčame do mojej izby. Kamila vyloží tašku v izbe na stôl, v ktorej mi doniesla sľúbené veci a objíme ma. V tom objatí je veľmi veľa povedané, je v ňom láska, cit dcéry k matke, pokora i úcta zároveň.
- Tak, čo nového? Roman ako bral skutočnosť, že som v nemocnici? –
- Musím povedať nie najlepšie, ale drží sa. Vieš, že ani slzu nevyroní. Ja však verím, mami, že sa k nám skoro vrátiš. –
-Veľmi by som už šla domov. Chýbate mi. –
- Musíš sa, vyliečiť, byť zdravá. Rozumieš? Až potom má zmysel prísť domov. -
- Čo Roman a škola? A ty v práci? Ako zvládate byť sami? -
- Neboj sa zvládame to. Žiadne strachy, pokoj, mami.–
Dcéra vie, že teraz som trocha úzkostlivá. Púšťame sa do rozhovoru a je nám príjemne.Prítomnosť Kamily mi lieči všetky rany. Som nesmierne rada, že dcéru mám pri sebe, je to pre mňa veľký deň.
Je čosi po piatej. Súmrak spúšťa oponu ako pred predstavením. Stromy vyzlečené donaha zapúšťajú v zemi korene a prosia o viac slnečných lúčov. Nič z toho sa však nekoná. V ten tichý jesenný podvečer Kamila stojí naklonená ku kuchynskému drezu s nožom v ruke a krája cibuľu. Šikovne ním narába, cibuľu osolí a nechá slziť, potom ju spení a opraží na oleji, so zásterou okolo drieku sa cíti ako ryba vo vode. Vareniu sa naučila od mamy, teraz sa jej táto škola nesmierne zíde,ináč by taniere dnes boli prázdne. S elánom sa púšťa do prípravy večere.
Doma je cítiť prázdnotu, mama tu jednoznačne chýba, tá pravá ženská ruka. Mäso vo výlevke je už rozmrazené, vybrala ho ešte ráno, keď odchádzala do práce. Momentálne ho krája na tenké plátky, potom nasolené kusy mäsa vyklepe a vypraží ich. Sama je v duchu na seba pyšná, že sa čosi od mamy naučila.
Stojac pri hrncoch, popri sporáku zohreje olej a hodí naň cibuľu : blažená, fantastická vôňa zaleje celú kuchyňu, ocení ju i Roman. Nesie sa celým bytom, je nezameniteľná a dalo by sa povedať rozprávková. Všetko prebieha tak, ako má v smere hodinových ručičiek.
Roman sedí za stolom a sleduje Kamilu, popritom rozmýšľa: otec mu veľmi chýba. Chvíle s ním sa vytratili, jediné, čo mu povedal je, že odchádza, pretože si s jeho mamou nerozumie, ale ako otec na neho nikdy nezabudne. Problém je v tom, že zabudol.
- Dones mi zemiaky zo špajze! – pozrie sa Kamila na Romana.
- A trocha si švihni! Nech to kvapí! - Kamilin brat je od istého času akýsi iný, zmenil sa. Je smutný, iný až príliš apatický.
Donesie zemiaky, položí ich na zem vedľa kuchynskej linky a chce byť sám, s nikým sa so svojou samotou nedeliť. Vstane a ide do svojej izby, hodí sa na gauč a uvažuje. Čo keby zavolal otcovi? Možno by sa porozprávali, len tak, by sa ho spýtal, ako sa má? Čo je nového u neho? Tak veľmi ho potrebuje. Chytí do ruky mobil, vytočí jeho číslo a s napätím čaká.
V tom sa v mobile ozve ženský hlas.
- Prosím? - Roman sa cíti nepríjemne, je mu z toho na nič, už nemá otca, uvedomuje si to. Zaviera oči, je mu smutno na duši a od trápenia zaspáva. Sníva sa mu, že je s rodičmi na horách, jeho sen je vierohodný a veľmi živý : za oknom padá sneh, otec prikladá do kozuba, mama je šťastná, sedí za stolom a popíja čaj. Na poludnie sa všetci vyberú na hory, fúka silný vietor a nádherne sneží.
Otec sa nahne cez zábradlie pri chodníku, pošmykne a padá do rokliny.
- Nie! Nie!! Nie!!! – vykríkne Roman zo sna. Kamila položí rýchlo varechu na stôl a vbehne do izby k bratovi.
- Čo je Roman? Stalo sa niečo? - spýta sa ho a privinie si brata na hruď.
- Snívalo sa mi s našimi. –
- Už je dobre, Romanko. - povie Kamila. Roman vie, že má tú najlepšiu sestru na svete. Kamila prebrala nad svojim bratom výchovné žezlo už dávno. Vychováva ho a stojí pri ňom, je to skvelý pocit, ktorý by nezamenil za nič na svete, o svojej sestre nehovoriac.
- Poď jesť ! Je navarené ! – naznačí mu gestom.
- Kami, mama zomrie? - spýta sa Roman, keď si spolu sadajú za stolom.
- Prečo by mala zomrieť? – bratovu otázku prebije vlastnou otázkou, ako tromf. Vie, že klame samú seba, no nesmie pripustiť fakt, že všetko sa skončí smrťou, s takým pocitom sa žije veľmi ťažko.
– Vieš, čo Romanko, je niečo medzi nebom a zemou, čo nezastavíš a nikdy nezmeníš. Každý z nás zomrie, ale mama, tá bude žiť v našich spomienkach večne. –
- A čo nového v škole? – spýta sa ho a zmení radšej tému.
- Rodičov volajú do školy, mama je teraz v nemocnici a otec.... - Roman radšej vetu nedokončí. - Mohla by si ísť ty? –
- A vyviedol si niečo? –
- Nie, len rodičov volajú kvôli prihláške na strednú školu. Som siedmak , nie? -
- Macher. - usmeje sa Kamila. Vie, že Roman by nič aj tak nevyviedol. Je to správny chalan, učí sa dobre, nefláka sa, nikdy
s ním neboli žiadne problémy, dokonca je dobrý žiak.
- A kde si sa prihlásil?–
- Na športové gymnáziu do Bratislavy. Chcem sa profesionálne venovať futbalu. – Roman patrí k tým, ktorí majú blízko k športu i jeho otec kedysi za mlada športoval, hrával futbal. Dostal sa i do extra ligy, lopta pre neho bola vždy lákadlom. Nikdy si však Kamila nemyslela, že jej brat zoberie tento šport s takou vážnosťou. Na koniec prečo nie? Byť športovcom, cestovať a spoznávať krajiny, víťazstva i prehry, to už je čosi.
- Takže profesionálny futbalista? Vieš, však, že musíš byť dobrý v učení a to viac než vynikajúci. Je ti to hádam jasné? –
- Nerob z toho tragédiu. Učím sa. – odpovie sestre.
Dlho sedieť v kuchyni pri Kamile nevydrží a opäť ho láka izba, byť sám. Predstava, že i on raz bude slávny, že sláva sa mu raz ovinie okolo krku a nikdy ho neopustí ho fascinuje. Často sníval o tom, že raz bude slávnym futbalistom. Otec mu veľakrát vravieval.
- Sny sú, synak, na to, aby sa splnili. - privretými očami sa vnára do sveta futbalu, vidí sa v reprezentácii, ako hrá so štátnym znakom na prsiach. Tvrdou drinou sa tam určite dostane, o tom je presvedčený.
Nie, nenechá nikoho na pochybám. Zapne si CD prehrávač a počúva nesmrteľné hity Michala Davida. Dvere sa náhle otvoria a stojí v nich Kamila.
- Mohol by si to dať tichšie? Susedia sa budú sťažovať. – a v tichosti zavrie na brata dvere.
Kamila, je mladá dvadsaťtriročná žena pracuje vo farmaceutickej firme na vývoz a dovoz liekov, má vzťah s Michalom a vyhovuje jej žiť s ním pod jednou strechou u jej rodičov.
Ale čo Roman? Má iba štrnásť, stáva sa z neho už mladý muž. Na chvíľu si predstaví okamih, keď tu mama naozaj nebude, ona nemôže len tak ochorieť a dať všetkým zbohom. Ich otec sa zachoval sebecky, myslel iba na seba. Kde je šťastie jeho manželky, ich mamy, ktorú nechcú stratiť. A čo šťastie jeho detí? Na to zabudol?
Zatiaľ, čo on si užíva chvíle s milenkou , oni sú doma bez mamy, trápia sa. To, že je mama chorá a nie je medzi nimi, je veľmi bolestivé. Pociťujú strach, čo s nimi bude, je to čosi, čo dvíha v žilách horkú krv. Každý deň je nepríjemné takto žiť, iba strach a strach, by sa dalo definovať, ktorým sa deň u nich začína a končí zároveň.
V utorok budík na nočnom stolíku zazvoní až sa Kamila strasie. V izbe vládne ticho, ktoré sa za chvíľu premení na bežný pondelkový zhon. Porozhliada sa, najradšej by sa hodila na druhý bok a spala by ďalej. Ležiac na posteli si popreťahuje svaly a vystrie sa. Ešte jedno také zvonenie a hodí budík o zem. Pripadá si, akoby bola na vojenčine a musela vstávať na povel. Hodí na seba tepláky s červeným tričkom, s emblémom Love story.
Nosí ho rada, kúpil jej ho Michal na jej osemnástiny.
Michala miluje ho od prvej chvíle. Má v sebe akési fluidum, ktorým ju očaril. Vyšportovaná hruď, vlasy čierne, nakrátko ostrihané, oči vždy tajomné, veľmi hĺbavé a potom ten jeho zvláštny štýl osobnosti. Kamila sa oblečie a vojde do Romanovej izby. - Vstávať spachtoš! Povinnosti volajú! –
- Máš svedomie, budiť ma tak zrána. – Roman si sestru ani nevšíma. Odkedy ostali sami, bez mamy, jej vzťahu k Romanovi sa trochu zmenil. Kamila zvážnela, celkovo život berie trocha ináč, je na Romana prísnejšia a rázna. Pôsobí na neho viac menej autoritívnym dojmom, ale chce mu však iba dobre
.- Povedala som vstávame, lebo zmeškáš Roman! – zvýši hlas na brata.
- Ešte pätnásť minút, prosím. – Roman sa otočí a s rozospatou tvárou k stene sa robí, že spí ďalej.
- Žiadnych pätnásť minút! Vstávame! – zasiahne Kamila, hnevá sa na Roman. Ten si uvedomuje, či sa mu to páči alebo nie, musí vstať. Odhrnie zo seba paplón a pomaly sa oblieka sa. V kúpeľni sa umyje, dá sa pred zrkadlom do poriadku a Kamila zatiaľ v kuchyni už pripravuje raňajky. Stôl je už prestretý, raňajkové menu, ako vždy sú výdatné tak, ako ich zvykla vždy pripraviť ich mama, ale ani Kamča, ako Kamilu v detstve rodičia volali,sa v žiadnom prípade nedá zahanbiť, naopak, vyrovná sa jej. Maslový chlieb s medom, k tomu sladké kakao je dnešné raňajšie menu. Kamilin brat chytí do ruky príborový nožík a natrie si ho na chlieb, pokvapká domácim medom a zahryzne sa do neho .
Pozrie sa na sestru, tá si pridáva na tanier ďalší krajec chleba i Romanovi akosi chutí. Kamila si pamätá si ako trávili prázdniny u starého otca, včiel sa však vždy štítili. Nesmierne sa ich báli a s Romanom ich iba z diaľky pozorovali. Starý otec pracoval včelíne, vždy vravieval s veľkou láskou ku včelám.
- Včely, vám nikdy neublížia, pokiaľ im sami neublížite. –
Roman sa naraňajkuje a vstáva od s stola, zasunie za sebou stoličku a lúči so sestrou. – Dávaj na seba pozor! Šál a čiapku si zober na seba! - zakričí na neho Kamila na chodbu, kde si už Roman oblieka kabát. Kamila si je vedomá, čo je ešte treba v kuchyni ešte spraviť. Utrie šálky a taniere, no myšlienkami je pomaličky v práci. Tento týždeň majú vo firme toho veľa, práce je vyše hlavy. Na oddelenie prišli dve nové kolegyne, treba ich zaučiť a k tomu je koniec mesiaca, mesačná uzávierka súri.
Roman sa oblečie a ponáhľa sa, musí stihnúť autobus, nerád by meškal, učitelia to nemajú radi, myslia si, že takí žiaci chcú blicovať, ale on k takým žiakom nepatrí. Učí sa svedomite a to majú na ňom učitelia radi. Vonku je doslova psie počasie, prší a prší. Obloha akoby sa náročky zaťala, typický čas na túto jeseň. Je sedem hodín, má ešte dostatok času, aby došiel k autobusovej zastávke. O sedem dvadsať mu ide autobus, teoreticky by to mal stihnúť. Vyhrnie si golier na kabáte a dôkladnejšie sa zapne. Ruky si zastrčí do vrecka a trocha si ich pookreje. Kráča stále rýchlejšie a rýchlejšie, kým nedôjde na autobusovú zastávku, tam už postojí a je pokojnejší.
Ulica a okolie je na toto dnešné ráno dosť rušné. Križovatka plná ľudí iba potvrdzuje jediné, je ranný každodenný ruch. Autá v neskutočnom závese za sebou sa predbiehajú ako atléti na bežiacej dráhe. Pracovný týždeň práve začína.Tento deň je najhorší, dopravná špička kulminuje a premávka sa ani na chvíľu nezastaví, je v plnej permanenci.
Autobus by tu mal byť každú chvíľu. Roman sa rozhliada navôkol, spolužiaci by tu mali byť každú chvíľu. Týmto spojom s nimi cestuje pravidelne. V tom mu ktosi nečakane máva na pozdrav, je to Erik, jeho spolužiak. S Romanom je dobrý kamarát, no nie vždy si boli tak blízki, odvtedy čo sa obaja zapísali do športovej triedy ich priateľstvo sa upevnilo. - Otrasná zima. – dodá Erik, keď pristúpi bližšie k nemu a prihovorí sa mu.
Na zastávku práve prichádza Lucia, bohová kosť, kočka ako sa patrí. V škole sa povráva, že sa jej páči Roman. Má oči iba pre neho. – Pozri, práve prichádza Lucia. – naznačí Erik.
Roman ani nereaguje,iba sa na Luciu pozrie a mávne jej na pozdrav.
Luciu samotnú to dosť prekvapí, čakala, že Roman príde k nej, pozdraví sa s ňou a prehovorí s ňou pár slov. Pochváli ju, ako dobre vyzerá. Kvôli nemu si zobrala zúžené rifle a ten sexi červený pulóver s véčkom. Erik svojim spôsobom Romanovi závidí.Vlastne závidí mu celá škola i chlapci z futbalového klubu, veď môže mať babenku, ktorá má všetko, i cici i rici.
Lucia je jednoducho sexi baba.
- Ty si taký pako, Roman! Stojíš tu ako berlínsky múr v osemdesiatom deviatom.Však choď za ňou! Mohol by si mať ženskú ako oči a ty nič iba
jej kývneš na pozdrav. –
Erik nedá Romanovi pokoj.
- Teraz mám iné starosti. Mama je chorá, otec od nás odišiel. Ostali sme s Kamilou doma sami, nemám chuť na argentínsku telenovelu podľa jej scenára. keď prežívam samé problémy. – bráni sa Roman.
- To som nevedel, sorry. – Erik povie ospravedlňujúco.
Autobus práve prichádza.
Postupne si prisadnú ostatní spolužiaci zo sídliska a všetci sa akosi v autobuse rozjaria a zakecávajú sa. Občas ich šofér musí napomenúť, aby sa upokojili a stíšili svoje hlasy. Vodič autobusu na linke 202, si decká veľmi obľúbil, má ich rád. Rozviedol sa, deti nemá a tieto mu akosi prirástli k srdcu. Keď si vystúpia na Komenského 15, prejdú z ulice na chodník. Každý sa k niekomu pridruží a pokračuje sa v debate. V šatni sa všetci prezlečú a idú do tried.
Prvá hodina je matematika.
Keď do učebne M – 2,vstúpi prísny matikár prezývaný Starý chren, trieda, ktorá bola rozvravená a plná rečí, odrazu stíchne. Vie veľmi dobre s kým má tú česť. Učiteľ Alexander Šátecky má vysokú autoritu pred každým.
Žiaci sa učiteľa boja ako ostrej sekery, pretože dokáže byť prísny.
Je to učiteľ ako hora, dvojmetrový muž, osemdesiatpäť kíl, s hĺbavým mocným hlasom, že praskajú steny. Vekom muž staršieho veku, presnejšie šesťdesiatjeden rokov.
O dva roky ide do dôchodku, potom by učil rád ďalej a privyrobil si trocha k svojmu dôchodku, ktorý mu zostane. Mohutná brada robia z neho pedagóga, z ktorého ide strach. K tomu ten jeho pohľad,ktorý dokáže zamieriť na žiak. Tí už vedia, že je zle.
Starý chren si sadne na stoličku a nahne sa nad triednickú knihu.
- Kto chýba? –
- Ondrej Sázavsky a Jaroslava Kamenská. - zaznie z predných radov.
Učiteľ sa začína prechádzať medzi školskými lavicami a ostrým jastrabím zrakom pozerá na žiakov.Pozná ich až príliš dobre. Dokáže vytušiť, kto sa, ako učí a kto matematiku neovláda vôbec. VII. A trieda je lajdácka.
Pedagógovia z nej majú nočné mory. Alexander Šátecky sa so žiakmi trápi rovných tridsaťštyri rokov, taká dlhá je jeho pedagogická činnosť na škole. Presne tridsaťštyri rokov odučil na Zakladnej škole, na Komenského 15.
Starý chren svojim pohľadom žiakov znepokojuje, tí by sa neradi stali jeho obeťou. Najradšej by boli neviditeľni. Vidiac učiteľa, ako sa prechádza po triede, sklonia iba hlavy a hrajú pštrosiu politiku, kde platí jedna jediná zásada, keď ja nevidím nikoho, ani on mňa nevidí nikto. Učiteľ vyberie svoj notes, listuje v ňom, potom ho zavrie a znova ho otvorí. Táto hra na nervy sa VII.A triede nepáči.
Zastaví sa pri písmene D a vysloví priezvisko Erika Dracenská. Takto je koniec, pomyslí si Rika. Už teraz vidí svoju budúcnosť, z odpovede bude mať jasnú nedostatočnú a nehovoriac, čo ju čaká doma. Otec ju za zlé známky zderie ako hada. Stojí pred tabuľou ako solný stĺp, ani neprehovorí. Nevie nič a na hodinu je nepripravená.
- Erika, čo sa s tebou deje? Dve trojky dve štvorky, to nie je najlepšia vizitka pre dievča akosi si ty. Dúfam, že tentoraz ma tvoja odpoveď nesklame. Snaž sa zodpovedať, čo najlepšie a vylepšiť si výsledný priemer známok.
- Ako znie Pytagorova veta? – počuje Rika prvú učiteľovu otázku. Erika sa však ani nepohne, mlčí. Alexander Šátecky alias Starý chren, má v očiach hnev, kričí ako šakal.
- Okamžite sadnúť, dnes je to za päť! Dievča, ja ťa nechám prepadnúť! Najzákladnejšiu znalosť, Dracenská, neovládaš! –
- Tak takto sa vy učíte? – opýta sa učiteľ VII.A triedy.
- Všetci do jedného vybrať papiere a perá, nasleduje dvadsať minútovku. –
Počas písomky je každý v napätí, snaží sa sústrediť a písať. Každý žiak chce podať čo najlepšie vedomosti, mnohí vedia, že im prihára. Na koniec sú všetci radi, keď po písomke zvoní, pre všetkých je to oslobodzujúci pocit, i pre samotného Starého chrena, ktorý na tejto hodine od nervov skoro zinfarkoval.
VII. A je jedna nezodpovedná trieda, ktorá sa neučí a nič nevie.Táto hodina bola doslova infarktová, uvedomujú si to ako učiteľ Šatecký, tak i žiaci.
- Ešte jedna takáto hodina a skončíme na áre. – ozve sa počas prestávky v triede Roland Smrečina po hodine matematiky. Matematiku veľmi nemusí, je rád, keď matikára vidí z diaľky. Druhý Einstein z neho síce nebude. Má rád geografiu a fyziku, to sú jeho predmety, v ktorých je doma a cool.
- Počkaj, čo bude na slovenčine. – prihovorí sa k Rolandovi Andrej Kočík.
Slovenčina pre mnohých sa rovná priamej guľky do hláv, a ak sa k tomu priráta stará učiteľka Raketľa, jej maniere, každá hodina sa stáva pre túto triedu živelnou pohromou.
- Starú chobotnicu z nás chytí klepka, miesto školského výletu jej možno pôjdeme na pohreb. - zapojí sa cez prestávku do rozhovoru Laura Rozmarová. Položí na lavicu malé zrkadlo a šminky, ktoré dostala na Vianoce od rodičov. Chce byť dokonalá, zabúda však, že k dokonalosti má ďaleko. Nie je nič moc, žiadna kráska, no snaží sa dievča. Jej smiešne nohy do ó rozosmievajú chlapcov v triede, ale vždy je dobre oblečená.Nosí na sebe iba značkové veci, to jej však ku kráse nepomôže. Raz doniesla tričko s potlačou Eltona Johna, aj s jeho podpisom, všetci ju doslova žrali. Na chvíľu sa stala naozaj hviezdou, chlapci jej pozerali do výstrihu, akoby tam našli poklad na Striebornom jazere.
A nakoniec zhasla. Vie sama misskou nikdy nebude, rada by ňou, ale bola by ešte radšej, keby ju chlapci obletovali ako ostatné dievča. Laura však nie je ich ženský idol, chlapci po nej nebažia. Andrej, zas je frajer veľkého kalibru, patrí k chalanom, ktorí radi hrajú machra pred spolužiakmi, môže si to dovoliť, jeho mama je riaditeľka gymnázia a otec veľké zviera, biznismen, ktorý školu vždy finančne podporí. Pozná sa s riaditeľom školy, sú bývalí spolužiaci z gymnázia. Sponzorstvo je pre neho veľkou prioritou a pre Andreja istota, že môže vyskakovať pred učiteľmi a byť neskutočný frajer. Veľmi sa mu páči Lucia, tá, ale vidí pred sebou svojho Romana.
Ale veď sú krajšie dievčatá ako je ona. Nech si len ide za svojim Romankom, futbalistom, raz to oľutuje, bude to však pre ňu neskoro. I keď Andrej by bol rád, keby bola jeho, veď je to sexi kočka, páči sa každému na škole. Keď tak túži chodiť s Romanom, nech je jeho, sú predsa krajšie baby na tomto svete. Andrej si sadne si za učiteľský stôl a zvolá nečakane a hľadí na Zuzu, jedine tá sa môže Lucii svojou krásou vyrovnať a možno je i krajšia, pôvabnejšia. Všetci spolužiaci spozornejú, Andy je slovom frajer, poriadny sekáč, akého táto škola svojou históriou nenosila.
- Sopliaci a milé sopľandy. – prihovorí sa im.
- Kto ti je sopľanda, ty nepodarok po záruke. - ozve sa Zuza,
má ho dnes po krk. Sústavne sa vyťahuje, nemá to rada. Andrej nie je chlapec preňu. Ten v tom zvolá ironicky na celú triedu.
- Práve ste videli, ako má ma Zuza neskutočne rada. –
- Ha, – ha ,– ha, ty trúd obyčajný, si nezaujímavý. – Zuza sa mu okamžite otočí chrbtom, najradšej by bola, keby zvonilo na hodinu a Andrej sa prestal vyťahovať. Skutočne to niekedy preháňa. Je to obyčajný papalášov synček, synátor vychovaný vďaka rodičom ako vo vate, u nej šancu nemá, o tom nemôže ani snívať.
- Tak teda, ešte raz, sopliaci a sopľandy. Po ťažkom týždni dobre padne všetkým u nás žúrka. Kto príde je vítaný. Naši sa chystajú odcestovať, byt je voľný pre všetkých. –
Začína sa znova predvádzať. Predstava, že by bol u nich doma žúr je príjemná a vzrušujúca. Sám vie, že Zuza ho nemá rada, to je vidieť hneď na prvý pohľad. Len, čo sa na ňu človek pozrie, má pocit, akoby ho vraždila, dokázala by ho vraždiť očami. Skočí z učiteľského stola a prihovorí sa jej.
- Osobne ťa na žúrku pozývam. –
- Ešte sa uvidí. -
- Zuzi, prečo má nemáš rada? –
- Lebo medveď a iné rozprávky. Už vieš? – zlostne na neho vyprskne.
- Zuzi, raz ma budeš milovať. - jeho slová v nej zarezonujú ako britva.
- Nikdy, rozumieš nikdy! – iba ignorantsky sa pousmeje a precedí pomedzi zuby.
- Veď čas všetko ukáže. – Andrej sa na Zuzu uškrnie. Tá je rada, že sa ho na dnešný deň zbavila.
Gabriel Németh
člen Spolku slovenských spisovateľov
8.4. 2019
